Zázraky existujú

3.máj 2019 deň,  ktorý zmenil môj život. Bežný deň - manžel prišiel z práce a nič nenasvedčovalo tomu, že večer bude iný. Trochu sme sa porozprávalia a tak ako vždy som odišla so synom von. Domov sme sa vrátili po dvoch hodinách. V danom čase manžel sedel v spálni na posteli a ja som mala pocit, že telefonuje. Až po chvíli ma syn upozornil na to, že mu na jeho otázky neodpovedá. Vtedy som sozornela a pýtala som sa ho, čo mu je. To bola jeho posledná veta, ktorú  mi povedal ,,nechaj ma spať“.  Bolo to zvláštne, lebo bolo 19,00 hod. Po krátkej chvíli som sa snažila zistiť čo mu je a to bol okamich a intuícia  zároveň, aby som zavolala záchranku. Po vyšetrení, brali manžela do nemocnice v Prešove. Prišla som za ním asi po hodinovom odstupe a vtedy mi lekárka povedala, že mu praskla v mozgu aneurizma. Nevedela som reagovať, bol zdravý, na nič sa neliečil a nedostala som ani žiadne vysvetlenie.  Jediná informácia, volajte okolo pol noci čo sa deje ...Možno bude u nás alebo sa prevezie do Košíc. V tej chvíli som si vôbec neuvedomovala vážnosť situácie, myslela som si, že ho zoperujú ho a bude  dobre. Šok nastal, keď mi asi do 2 hodín zavolali, že ho prevážajú do Košíc. Okolo 2 hodine ráno sa mi podarilo dovolať do KE. Povedali mi len, že došlo k masívnemu krvácaniu a je na ARE. Nevedela som ako zariadiť prácu, syna ZŤP a život vôbec.

Nasledovali mesiace bezmocnosti, strachu a  hrôzy, ako to všetko zvládnem. Bolo strašné vidieť manžela na ARE pripojeného na rôznych hadičkách. Slovám, ktoré plynuli okolo mňa som nerozumela. No rozumela som jedinému: "Verte je mladý, zázraky existujú a uvidíme, čas ukáže!"...

Mesiace postupne plynuli. V júni 2019  sa mu zdravotný stav začal zhoršovať, bol stále ospalý a lekári hľadali príčinu. V ten deň mi stihol povedať „čau mama“  a ja som bezmocne čakala čo bude. Bol júl a lekári museli realizovať operáciu z dôvodu potvrdeného hematómu. Po jeho prebudení som mala pocit, že ožil. Nastala krutá realita a verdikt lekárov znel - coma vigilie – bdela kóma. Došlo k presunu do Prešova a rozhodnutiu čo ďalej. Keďže som sa nemohla o neho osobne starať,  jediným riešením bolo   umiestnenie manžela do zariadenia (hospicu). V hospici boli aj napriek vážnosti stavu veľmi zhovievaví a dovolili mi zabezpečiť súkromnú fyzioterapiu a to aj napriek tomu, že sami poskytovali túto službu. Každodenná fyzioterapia bola a je veľkým prínosom. Po malých krokoch a dlhých mesiacoch sa manželovi začal zdravotný stav zlepšovať a ja som mohla hľadať vhodné zariadenie na jeho ďalší je posun. Zlomovým obdobím bolo leto 2020, kedy Marek za pomoci personálu dokázal sedieť a vykonávať úkony, ktoré poukazovali na jeho schopnosť posúvať sa vpred.

Asi nebola náhoda, že počas nášho liečebného pobytu so synom  (kúpeľna liečba, ktorú realizujeme každý rok) som stretla pacienta, ktorý sa sám prebral z bdelej kómy. Zisťovala som rôzne informácie a kladla množstvo otázok, ktoré by mi pomohli získať čo najlepšie informácie k zlepšeniu manželovho stavu. Odpoveď, ktorú som dostala bola, len „modlitba a intenzívna rehabilitácia.“ Dnes viem, že bez modlitby by som toto všetko nezvládla.  Ukázala  sa nám cesta ako pomôcť Marekovi  prostredníctvom zabezpečenia intenzívnych rehabilitácii v zariadení určených pre pacientovv bdelej kóme, ktoré existuje iba Poľsku. Ide o centrum Polskie Centrum Rehabilitacji Funkcjonalnej VOTUM (Centrum pre funkčnú rehabilitáciu v Krakówe (PL).

Do Poľského centra funkčnej rehabilitácie sa manžel v januáry 2021 dostal a bol tam do konca mája. Za pomoci fyzioterapeutov, poskytovaných terapii a podnetov robil úžasné pokroky. Len za jeden mesiac pobytu, zvládol to čo 18 mesiacov nerobil /jedenie, pitie, umývanie zubov a iné./ Okrem toho sa v ňom veľmi posilnilo vnímanie a podľa slov personálu a lekárskych správ sa mu vedomie začalo vracať. Žiaľ po 5 mesiacoch pobytu v Poľsku nastali zdravotné komplikácie, ktoré bolo potrebné realizovať a to operatívne. Nebola by som schopná uhradiť zákroky v Poľsku, preto som manžela previazla späť na Slovensko a predovšetkým domov. Zatiaľ sme absolvovali prvú operáciu a čakáme za realizovaním druhej, ktorá bola plánovaná už v septembri. Celý proces komplikuje pandemická situácia, ale aj napriek tomu sme stále optimisti a veríme, že po jej absolvovaní sa bude môcť Marek vrátiť do Poľska. Zatiaľ sa snažíme fyzioteriu realizovať v domácom prostredí, čo je tiež finančne náročné. Aj napriek náročnosti starať sa o manžela, syna a domácnosť je úžasné vidieť zmeny, ktoré nám denne život prináša. Náročnosť života nám kompenzuje manželova spokojnosť, pre syna je to prítomnosť otca a pocitu  rodiny, ktorá je opäť spolu. Vieme, že nás čaká dlhá cesta, ale aj napriek tomu ju chceme podstúpiť.

Stále veríme v zázraky, Mne sa dejú každým dňom a vôbec nie náhodou, ale s  pomocou  všetkých, ktorí ma obklopujú.

Verím, že aj s Vašou pomocou a prostredníctvom portálu Ľudia ľudom pomôžeme Marekovi.

ĎAKUJEM

Kristína