Volám sa Dávid, mám 16 rokov a som autista. Neviem čítať, ani písať a tento príbeh za mňa píše teta. Som milý, vysmiaty, veľmi inteligentný, ale iný, ako ostatné deti. Mám svoj svet.
Milujem vodu a veľmi túžim mať na dvore bazén, hoci aj nafukovací.
Nikdy nebudem môcť žiť sám. Potrebujem špeciálny prístup človeka, ktorého poznám a dôverujem mu. Kto vie niečo o autistoch, tak vie, o čom hovorím. Nemôžem byť samostatný a bez dozoru a v nejakom zariadení by som zomrel od žiaľu. Nemám nikoho, iba opatrovateľa, ktorý sa o mňa stará od malička a volám ho tata, lebo on je môj tata, aj keď nie biologický.
Ten, ktorý mi dal život - biologický otec, sa o mňa nikdy nezaujímal, nepoznám ho a on nepozná mňa.
Moja mama je vo väzení, kam sa dostala kôli finančným problémom s vlastnej nezodpovednosti, takže sa nemôže o mňa starať, preto si ma zobral do opatery náhradný otec. S mojou mamou tvorili dlhé roky pár, vždy ma bral ako svojho syna, staral sa o mňa od narodenia.
Sociálny systém v tomto štáte žiaľ nezohľadňuje potreby ľudí ako som ja. Príspevok na opatrovanie, ktorý zvýšili až minulý rok, nepokrýva ani základné potreby, ako je bývanie a energie. Jeden z rodičov musí dobre zarábať, aby druhý mohol ísť na opatrovateľský a o takéto dieťa sa starať. Už vôbec sa ale nemyslí na to, že keď ho dáte do školy, opatrovateľský príspevok nedostanete a možnosti zamestnania sú veľmi, veľmi obmedzené, nakoľko tie deti majú taktiež skoro 4 mesiace prázdnin a nemôžu zostať samé. A každý rodič chce, aby aj s postihnutím, aké jeho dieťa má, sa to dieťa niečo naučilo, trocha sa v rámci možností integrovalo a socializovalo.
Ja som sa až v špeciálnej škole a medzi deťmi naučil používať toaletu a v 12 rokoch som prestal nosiť plienky. Naučil som sa vysávať, umývať riad, korčuľovať. Možno sa vám to zdá ako banality, ale aj takýto, pre normálne dieťa minimálny pokrok a samozrejmosť je pre autistu obrovský úspech a pre rodičov obrovská radosť.
Napriek tomu je to ale obrovská záťaž pre rodinu a veľmi málo rodín to ustojí a prekoná narodenie a výchovu takéhoto dieťaťa. Je to ťažká situácia, aj keď má dieťa oboch rodičov a pokiaľ zostane rodič sám, je to úplná katastrofa.
Ako som už spomínal, zostal som sám, iba s opatrovateľom - náhradným otcom, ktorý mi teraz nahrádza oboch rodičov. Je to však len človek a popri starostlivosti o mňa sa musí starať aj o to, aby sme neumreli od hladu a to v tejto situácii nie je vôbec jednoduché. Škola, do ktorej chodím, bola dlho zatvorená kôli covidu, preto môj náhradný otec musel byť so mnou doma a nemohol pracovať. Šesť mesiacov sme žili z 200 eur, čo nám nepokrylo ani náklady na bývanie a dostali sme sa do hlbokého mínusu.
Nemali sme sa vždy tak zle. Ale ako to už býva, keď sa človeku začne lepiť smola na päty, nemá to konca kraja a pohromy sa nabaľujú jedna na druhú.
Môj náhradný otec kedysi podnikal, potom robil dlho vodiča a teraz cez krízu sa dal na taxikárčenie, nakoľko je to asi jediná práca, kde si môže určovať pracovnú dobu, aby sa mohol o mňa starať.
Auto, ktoré nás živí je ojazdené a vyžaduje opravy na ktoré nemáme peniaze a tažko povedať či a koľko este vydrží. Bez auta sme odpísaní, je to náš jediný zdroj obživy.
Kedže sme sami, prichádza daľší problém a to sú letné prazdniny. Nemôžem byť s cudzím človekom a na špeciálne vyškolenú opatrovateľku nemáme, ani takú nezoženieme. Jediný, kto sa o mňa dokáže postarať je tata, ktorého poznám od malička, ale ak bude so mnou celé leto doma, tým pádom zostaneme bez príjmu.
Deti, ako som ja, nie je možné niekde umiestniť, pretože zariadení, kde by som mohol byť, je žalostne málo a sú neuveriteľne preplnené.
O 2 roky budem mať 18 a skončí mi školská dochádzka. Budem musieť buď zostať doma, alebo požiadať o umiestnenie do nejakého zariadenia, kde sú čakacie doby 2-4 roky.
Môj náhradný tata má 54 rokov a zdravie mu už tak neslúži, ako za mlada. Hoci celý život robil, čo mohol, aby sa postaral o rodinu, bol jediný živiteľ a preto nemáme ani vlastné bývanie, žijeme v podnájme. Chcel by pre mňa spraviť lepšiu budúcnosť, keď sa už o mňa nebude vládať starať, ale bez peňazí je to žiaľ nemožné.
Máme sen, založiť domov pre dospelých autistov, zariadenie, kde by ľudia, ako som ja, mohli dôstojne žiť a bolo by o nich postarané. Kde by bol špeciálne vyškolený personál, ktorý by nás len nedopoval liekmi na upokojenie, ale kde by sa nám venovali a umožnili nám ako tak normálne žiť.
Toto je náš veľký sen. Ja s tatom máme ale aj naše malé sny.
Byť spolu cez letné prázdniny doma a nebáť sa, že nebudeme mať čo dať do hrnca. Opraviť auto, aby mohol tata opäť pracovať, keď sa po prázdninách vrátim do školy. Zobudiť sa ráno a nebáť sa, že prídeme o strechu nad hlavou, lebo nebude z čoho zaplatiť nájom.
Pre niekoho bežné veci, pre nás sen o pokojnom živote bez strachu, čo bude na druhý deň.
Keby sme mali peniaze, použili by sme ich na opravu, alebo kúpu staršieho auta, ktoré by ale pár rokov vydržalo, prípadne na kúpu pozemku, či staršieho domu, kde by som mohol mať vytúžený bazén a so mojjím náhradným otcom skromne, ale pokojne žiť.
