Zbierka pre pani učiteľku s ALS

Mala som šesť rokov, sedela v lavici v bielej blúzke celá natešená z toho, že zazvonilo na malú prestávku. Desať minút mi dávalo dostatok času, aby som z červenej aktovky Harry Potter vytiahla čokoládový croissant, na ktorý som sa tešila už od rána. Ako som doň zakusla, čokoláda vytiekla práve na obľúbenú blúzku s potlačou kvietku. Snažila som sa to servítkou zachrániť, no fľak som v konečnom dôsledku len zväčsovala... a tak som sa snažila potlačiť aspoň slzičky, ktoré mi chceli tiecť z očí. 

Zazvonilo na hodinu a ja som ako týždenníčka dávala pred tabuľou rozcvičku. Napriek tomu, že som slzy stopla ešte predtým, než začali niagarské vodopády, necítila som sa dobre. Skrývala som to podobne tak, ako škvrnu založenými rukami. ,,Paulínka, čo sa stalo,'' opýtala sa ma pani učiteľka už po niekoľkých sekundách, čo vošla do triedy. Sklonila som hlavu a spustila ruky dole. Približne trojcentimetrový fľak uzrel svetlo celej 1.B triedy. ,,Daj si dole to tričko a obleč si tričko z telesnej,'' povedala mi pohotovo pani učiteľka. Zašpinenú blúzku zobrala následne do vlastných rúk a začala ju v triednom umývadle prať. Neurobila to preto, že musela - nie je to predsa v náplni školského pedagóga. Urobila to preto, že chcela. Chcela, aby som sa cítila a mala lepšie. ,,Paulínka, ako sa povie,'' čakala po tom, čo vypratý kúsok položila na drevenú parapetu, aby čo najskôr vyschol. ,,Som prasiatko,'' odpovedala som a celá trieda vybuchla do smiechu. Neviem, na čom som v tom momente myslela, no dobré spôsoby, ku torým sa ma moji rodičia snažili od útleho veku viesť, to zrejme neboli. 

Prešlo 18 rokov a ja som si za ten čas okydala stovky tričiek. Po čase som sa naučila oprať si ich sama a dnes už zrejme neexistuje škvrna, s ktorou si neviem poradiť. Viem krásne a úhľadne písať, plynulo čítať a chválabohu som sa konečne naučila hovoriť slovíčko ďakujem. Pani učiteľka, tak toto špeciálne ďakujem patrí vám. Za tričko a za všetko. Ďakujem za to, že ste mi dali tak veľa - pevné základy, na ktorých som mohla stavať a rozvíjať svoje talenty, ale aj málo - v podobe drobných, no o to srdečnejších dobrých skutkov, ktoré ste robili a robíte na každom kroku.  

Teraz však cítim, že slovo ďakujem nestačí. Aj to je zrejme dôležitý impulz, prečo svojej prvej školskej pani učiteľke Ivete Chamcovej organizujem túto zbierku za cieľom vyzbierania čo najväčšej sumy peňazí. Liečba síce neexistuje, no existujú procedúry a možnosti, ako kvalitu života človeka s ALS predĺžiť a čo najviac zlepšiť. A to chcem tej milej pani učiteľke s láskavými očami a kučeravými vlasmi, dopriať tak, ako dopriala ona mne a stovkám ďalších žiakov, ktorým dávala svoju energiu, čas, vedomosti a lásku neuveriteľných 30 rokov. Nerobím to preto, že musím - nie je to predsa v náplni človeka, ktorý ju pozná. Robím to preto, že chcem. Chcem, aby sa cítila a mala lepšie. A verím, že so mnou je minimálne každý žiak, ktorému do zošita po napísaní domácej úlohy dala pečiatku usmievavého slniečka.

P.S.: Srdečne by som sa chcela poďakovať všetkým prispievateľom ako aj tým, ktorí sa do tohto mini príbehu začítali a vyjadrili pani učiteľke akúkoľvek podporu. V prípade, že máte v rodine niekoho alebo ste vy sami človekom, ktorí s touto diagnózou bojuje, želám vám veľa síl, zdravia a pokoj v duši. Len s ním totiž dokážete vnímať všetky tie krásne zázraky sveta okolo vás.