Aj silní ľudia potrebujú pomoc, aby mohli ďalej pomáhať

Áno, síce som vozičkár. A mám jednu z „tých z mála“ bolestivých diagnóz, za 41 rokov teda veľa fyzickej bolesti, nejednu operáciu a nejasnú zdravotnú prognózu do budúcnosti.

V reálnom živote to pre mňa znamená maximálnu opatrnosť, veľkú mieru prispôsobení sa a nesmierne veľa obmedzení. Aj napriek tomu mám obrovskú chuť do života a rozhodol som sa ho viesť inou cestou.

Našiel som sa v pomoci ostatným;

• Už v roku 2005 som založil portál, venujúci sa zdravotne postihnutým – handicap.sk.
• Dnes vediem občianske združenie – go-ok.eu, s desiatkou dobrovoľníkov a množstvom projektov, ktorými sa snažíme poukázať na bariéry a zároveň ich odstraňovať.
• Vyvíjame mobilnú aplikáciu – parking4disabled.eu / hru kamstatosom.sk, ktorá uľahčuje parkovanie zdravotne postihnutým.
• Popri svojej oficiálnej práci grafika a technického redaktora na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, mojim hobby je dizajn a urbanizmus, inklinujem k aktivizmu, baví ma copywriting.
• Som tiež súčasťou iného občianskeho združenia – OZ Bublina, ktoré pracuje s deťmi so špeciálnymi potrebami z detských domovov.
• V poslednej dobe sa najviac venujem prednáškam ako motivačný rečník (na školách, vo firmách, či napr. na ProfesiaDays, atď.), najmä v problematike diverzít a bezbariérovosti.
• Pred Vianocami 2017 sme s kolegami založili úspešný eshop HendiKup.sk, združujúci výlučne zdravotne postihnutých výrobcov a umelcov.

Týmto všetkým som chcel povedať, že i silní ľudia potrebujú pomoc, aby vedeli svoj život napĺňať aj tým, že môžu pomáhať ďalej. Teraz tú pomoc potrebujem sám. 

„Väčšina ľudí si ani nedokážete predstaviť, čo pre vozíčkara znamená auto. Nie je to prepych. Nie je to zbytočný luxus, ktorý si nemáme z čoho dovoliť. Bez auta sme väzňami svojho hendikepu. Tak ako bez invalidného vozíka. Táto predstava je pre mňa desivá a v poslednej dobe dosť reálna. Moje osemročné auto je už značne poznačené svojím vekom a začína sa často kaziť. Kúpil som ho za našetrené peniaze, príspevok od štátu, z daru od rodičov (ktorí ešte vtedy vládali pracovať) a časť som doložil od sponzorov. Štátny príspevok na špeciálne upravené vozidlo niekedy nepresiahne ani polovicu z celkovej ceny nového. Veľmi sa bojím, že bez neho všetko čo som vybudoval stroskotá a môj súkromný život sa nepredstaviteľne skomplikuje.“

A čo ponúkam ja? Ponúkam za to seba, pokračovanie mojej pomoci iným a budem veľmi rád, ak budem môcť spomenúť, že ak silní ľudia potrebujú pomoc, boli ste to Vy, kto mi pomohol.