Napriek terajším ťažkostiam verím v dobrý koniec

Ako začať? Nikdy som od štátu nečerpala žiadne podpory. Vždy sme sa s mužom vedeli postarať o seba a o naše tri dcéry. V istých roikoch ame zarábali obaja nadpriemerne, ale nič sme neodkladali, lebo všetko šlo zase do zvierat z ulice, kväli ktorým som pred 15 timi rokmi založila občianske združenie a zvieratá sme mali a máme v dome a na našom pozemku. Neskôr, po krízových rokoch, už boli naše zárobky bežné, ale zase nám so zvieratami začala pomáhať verejnosť, tak sme z našich peňazí už nemuseli do nich toľko investovať. Keď bolo treba, šla som v časoch krízy, pracovať do Rakúska ako opatrovatľka. Skrátka vždy sme sa vedeli postarať. Neskôr som  opäť pracovala na Slovensku, popri zvieratách, v realitách. Už síce pomenej, ale domáci rozpočet som dopĺňala.

Žili sme v pohode a štastne, obklopení pozitívnou energiou zachránených zvierat, navštevovali nás dcéry, vnúčatá. Jedinú starosť nám robila najmladšia dcéra, ktorá žila s nevhodným partnerom, ale nedalo sa nič robiť, museli sme rezignovať. Po 10 tich rokoch od neho odišla, do iného podnájmu a my sme sa celá rodina nesmierne tešili. Radosť netrvala dlho. Len kým sa mi raz pri bráne ukázala sociálka, ktorá ju hľadala na mieste trvalého pobytu. Vtedy som sa dozvedela toľko skutočností, ktoré som vôbec netušila. Písať o všetkom tom psychickom trápení a nasledujúcich pár  mesiacoch, by zabralo ďalšie A4, tak to zostručním - 16.11. 2018 som sa náhle, v priebehu pár hodín, stala náhradnou opatrovateľkou svojim dvom vnučkám - vtedy 8,5 mesačnej a 6,5 ročnej. Na základe predbežného opatrenia. Počiatočnú paniku z faktu, že v 55 ťke mám robiť mamu na plný uväzok, som nakoniec zvládla. Dcéra sa musela prisťahovať domov, k deťom. Našťastie mám v dome jednu izbu, ktorá je vyhradená len pre ťudí a pre dcéry, keď prídu a prespia.

Dcére zastavili rodičovský príspevok a ja som si mala dávky vybaviť na seba, po riadnom súde, tak ma informovala sociálka. Koncom januára, keď mi už dochádzali možnosti, kde brať peniaze na zvýšené výdavky, ktoré vznikli prítomnosťou vnučiek, som volala na sociálku a dožadovala sa aspoň dákej podpory.  Po týždni mi zavolali,že môžem dostať preddavok aj na predbežné rozhodnutie súdu. Papiere vybavené, odovzdané a v apríli môžem čakať na 550 eur. Do apríla však ďaleko,  dve dcéry , aj sestra mi finančne prispeli, aj požičali, aj nakúpili občas, ale ďalej už nemám kde zháňať. Preto potrebujem v priebehu dvoch mesiacov akútne doplniť náš rozpočet o cca 800 eur. Dcéra je od konca decembra, do konca marca, na liečení, čiže som som na malú doma sama, muž pracuje a ja nemôžem odbiehať za svojim privýrobkom.

Ďalší problém je budúcnosť detí. V dome, plnom psov, nemôžu žiť natrvalo. Keďže mám veľký pozemok, už dlho sa zabývam myšlienkou postaviť drobnú stavbu, na ktorú stačí len ohlásenie a netreba stavebné povolenie. Niečo v zmysle letnej kuchynky. Jedna miestnosť, sociálne zariadenie a v podkroví spálňa. Raz by sa nám to iste podarilo zrealizovať, ale začal nás tlačiť čas, keďže aj napriek všetkým protiopatreniam / časté pranie, veci v skrini, v izbe pre ľudí/, je žial z oblečenia, či školskej tašky?, cítiť pach po psoch. Vyjadrenie školy na dotaz sociálky: "Sofia chodí do školy pripravená, čistá, má desiatu, ale z oblečenia jej je cítiť psov. Babka vraj chová psov". Sociálka samozrejme vie, že tu mám zvieratá, keď prišla na kontrolu, do izby prechádzala cez obývačku so psami. Žiaľ, nerátala som s bývaním malých detí u mňa.  Navyše dcéra musí zostať u mňa bývať, ak chce byť s deťmi a to chce, snaží sa kvôli nim.  Deti mi budú zverené možno rok, možno dva, netuším, ale aj po ďalšie roky budem kľudnejšia ak budem mať dcéru pod dozorom a budem vedieť čo sa deje.  Náklady na domček v stave holodomu budú cca 8000 eur, postavený mojim mužom, murárom. Zvyšok im dorobíme z doplatkov, ktoré mi raz prídu a z výplat. Až sa dcéra vráti, asi pôjde robiť ona, ale ja sa budem môcť tiež čiastočne vrátiť k svojej práci. Budúcnosť je však zatiaľ veľmi otvorená.

Viem, že mnohí nepochopia, že nevyhodím psov z domu na dvor. Nedá sa však. Nielen, že by neccheli byť vonku, lebo sú zvyknutí dnu, ale posledné dva roky sa zameriavam viac na seniorov, na dožitie a mám tu 17,16, a 15 ročných psov, ktorí potrebujú svoje miestečko a teplo. Sedemnásť psov nad 10 rokov a 12 psov pod 10 rokov. Už raz ich sklamal človek, ja im to nedokážem spraviť. Navyše, deti budú v mojej opatere len istý čas a ja nebudem kvôli tomu meniť kompletne môj život a život toľkých zvierat. Viem, deti sú v tom nevinne. Ale aj tie zvieratá. A riešenie existuje, preto nevidím dôvod na drastické opatrenia. Skrátka budeme musieť všetci ešte chvíľu vydržať takéto bojové podmienky. Zvieratá mám našťastie zebzpečené cez občianske združenie.

Nie je pre mňa ľahké vyjsť von s mojou zložitou životnou situáciou, ale ak chcem pomôcť vnučkám a pritom nezničiť životy toľkým nevinným zvieratám, nemám inú možnosť. A tiež chcem naspäť aspoň kúsok môjho pôvodného súkromia a kľudu. Ďakujem všetkým, ktorí ma pochopia a pomôžu a tým, že som zvyknutá na návštevy cudzích ľudí, nie je problém aby sa darca prišiel osobne presvedčiť, že to tu je dosť zlá situácia. A to sa mi pomaly vnučka dvíha na nohy. Snáď to dáko zvládnem, ju chodiacu a obstarať aj zvieratá.