Pomôžte mamine s dcérkou

Jedného dňa, už ten čas ani nerátam, snáď niekedy koncom roka 2011 som z posledných síl utiekla od otca svojich detí. Dôvod môjho úteku je natoľko bolestivý, že podeliť sa s tým sVami je pre mňa veľmi ťažké. V ten deň som nastúpila do prvého autobusu, ktorý na zastávke zastavil a docestovala som do Trnavy. Stihla som zobrať svojho syna, Denisa, ktorý sa pri mojom zúfalom úteku rozbehol za mnou. Prvý rok ma prichýlilo krízové zariadenie a od roku 2013 bývam v podnájme. Môj život šiel relatívne pokojne aj keď som sa životom predierala zo dňa na deň. A viete...vtomto ,,výdychu´´ prišli Vianoce 2013, otec môjho syna Denisa ma požiadal či si syna môže zobrať na návštevu počas Vianoc na dva dni. O 3 dni zavolal, že mi ho nevráti a ja som odvtedy svojho syna nevidela. Situáciu som riešila právne, snažila som sa syna dostať späť, no neúspešne. Neviem Vám opísať svoju bolesť,viete ja cítim obrovské sklamanie a snáď aj bezprávie. Našla som si nového partnera, narodila sa nám dcéra Nikolka. Prišiel január 2016, môj druh prekonal mozgovú príhodu. Keď sa prebral z kómy, priviezli mi ho domov a ja som sa o neho starala v jeho kritickom stave. V máji 2016 zomrel. Zostala mi len moja dcérka Nikolka. Jediná radosť v mojom živote a iba ona ma motivovala naberaťchuť žiť život ďalej. Toto je len časť môjho príbehu... Ako som už spomínala, žijeme s Nikolkou zo dňa na deň a ja sa musím starať tak, aby Nikolka núdzu nepociťovala. Pomáhajú mi dobrí ľudia a ja som im za to nesmierne vďačná. Vďačne a s pokorou budem vďačná Vám všetkým, ktorí mi pomôžete aspoň malou sumou zaplatiť nájom, postarať sa o školské potreby svojej dcérky a aj o všetky základné potreby, bez ktorých sa žije veľmi ťažko. Ďakujem Vám aj za to, že stesi môj príbeh prečítali. 

Pani Martinka už dlhší čas spolupracuje s Trnavskou arcidiecéznou charitou a aktívne sa snaží svoju nepriaznivú sociálnu situáciu riešiť. (Tím sociálnych pracovníkov Trnavskej charity)