Terapie pre Timka

Písal sa rok 2015, presne mesiac október, kedy sme sa s manželom dozvedeli krásnu správu. Čakáme ďalšie vysnívané bábätko. Strašne sme sa tešili a ako mesiace ubiehali, nevedeli sme sa dočkať okamihu, kedy bude medzi nami ďalší člen rodiny. Všetko prebiehalo bezstarostne, všetko bolo ako má byť... Prišiel dátum 7.7.2016 a v tento deň sa začal malinký drobček pýtať na svet. V krásnom očakávaní, kedy ho konečne uvidíme, aj keď cez bolesti, cez vypätie bez akýchkoľvek problémov bol tu...bol medzi nami náš krásny chlapček Timotej. Druhý najkrajší pocit v mojom živote, priviedla som na svet druhé krásne dieťatko. Ako dni ubiehali, deti rástli a spolu sme sa tešili z každej spoločne strávenej chvíle. Timko bol ako bežné bábätko, nevideli sme žiadne problémy, až keď okolo roku mi manžel povedal, ze sa mu nepáči, ako ho Timko odsúva, nechce, aký je "iný". Ja ako mama, som tieto chvíle samozrejme ospravedlňovala, že však nie každý to má rád, je ešte malý, on si všetko uvedomí... Bohužiaľ som sa mýlila. Je "iný". Ako dávajú detičky samozrejmé "pápá", posielajú pusinky, ukazujú akí budú veľkí,spievajú a ťapuškajú, tak toto sme nezažili. Timko nechcel nič ukazovať, robiť, nepočúval na meno...mal svoj svet, v ktorom nebol nikto z nás. Vo vnútri obrovský kameň a prázdno z toho, ako to bude, čo sa to deje, prečo... Strach... To slovo má sprevádza dodnes. Milión otázok, na ktoré nie sú žiadne odpovede. So slzami v očiach a veľkou hrčou v hrdle som sa vybrala k doktorke, keď Timi nemal ešte ani 2r.,kde som povedala všetky naše pocity a prvý krát som nahlas vyslovila slovo autizmus. Síce pani doktorka s kľudom povedala, že je ešte malinký, treba byť trpezlivý, no nám s manželom to nestačilo a týmto to všetko začalo... Nespočetné návštevy u lekárov, kde sme stále počúvali len toľko, že dieťa má autisticke prvky, dieťa má určite nejakú pervazívnu poruchu autistickeho spektra, lenže keďže nemá ešte 3r.,tak sa nedá určiť presná diagnóza. Začalo sa obdobie amokov, zúrivosti, nespavosti, každú noc budenie, Timi dokázal byť v noci aj 4hodiny hore, pod chvíľou plač, krik...tak radi by sme pomohli, ale ako? Čo robiť? Nebolí ho niečo?... Toľko bolesti v srdci, že znovu prichádzali otázky a žiadne odpovede. Amoky, ktoré neprajem naozaj nikomu, pozerať sa na dieťa, ktoré skáče, dupe, plače, bojuje samé so sebou, vidíte, že trpí, ale neviete pomôcť, lebo to musí ustúpiť samé, musí to prejsť, a len čakáte a pozeráte....a takto to išlo aj dve hodiny, neskutočné bolo vtedy rátať čas, pretože som naozaj chcela, rýchlo rýchlo nech je to preč, ale nie... Trpel a my s ním pozerajúc na krásneho chlapčeka,nášho malého Timka, prečo... Robíte všetko, všetko chcete ako s dieťaťom s normálnym klasickým vývinom. Idete na ihrisko medzi deti, do kútika, von na prechádzku, do reštaurácie... Áno, iné etičky sa pohrajú, rodiča posedia. Ale my? Pozeráme sa na dieťa, ktoré sa neučí šmýkať na šmýkačke, hrať v piesku, hojdat na hojdačke...pozeráme na dieťa, ktoré chodí okolo plotu, ktorý obchytáva domček, ktorý olyzuje, strom, ktorý chytá aj keď pichá, zem, na ktorú si ľahne a hladká ju, v tej chvíli neexistujú žiadne preliezky. Ísť do reštaurácie, posedieť si niekde, robiť čo bežní ľudia... Nie. Nedá sa to. Nedá sa to, pretože Timko nemôže. Je veľa vecí, ktoré Timko nemôže, ale s pokorou a láskou sa prispôsobíme a musíme. Teraz má Timi 3r.,zatiaľ ešte stále nemá stanovenú diagnózu, pretože čakacie doby v odborných centrách a doktoroch sú neskutočné, tak nám nič neostáva, len čakať, kedy zazvoní telefón a určia dátum, na ktorý sa aj teším a neskutočne bojím. Stále nerozpráva, nosí plienky, nehrá sa klasický, nevie ukázať čo chce, nevie sa obliecť, vyzliecť...prečo... Ten strach a otázky sú stále v nás a či budú zodpovedané, či nie, budeme robiť všetko preto, aby boli nejaké pokroky a kroky vpred. Preto sme sa aj rozhodli absolvovat delfinoterapiu, kde sme boli celá rodina a kde sme podporovali nášho bojovníka. Dozvedeli sme sa popri delfínoch aj o skenar terapii, ktorú sme hneď ako sme prišli domov absolvovali a spojením týchto dvoch terapii sme si doma všimli pokrok,krásny krok vpred. Timko prestal mať amoky, ktoré dúfam, už od nás odišli navždy, začal krajšie spávať, zostal vnímavejší, podarí sa mu dať pápá, serus, čiže je tam niečo, z čoho sa neskutočne tešíme a v čo veríme. Veríme, že to pôjde vpred. Lenže toto všetko je finančne náročné a nedokážeme to utiahnuť, keďže ja nepracujem, pretože do škôlky malého nezobrali, pracuje len manžel, aj to 10 hodín denne, čiže aj pre neho je to veľmi náročné, keďže chceme, tu byť pre deti a s deťmi a hlavne v zdraví. Preto by som chcela poprosiť všetkých, ktorí môžu akoukoľvek čiastkou prispieť na naše terapie a vitamíny, ktoré Timi potrebuje. Čaká nás ešte dlhá cesta, ale veríme a dúfame. A otázka prečo? Lebo patríme medzi tých, ktorí veria a ktorí chcú to najlepšie pre svoje deti. 

Ďakujem krásne, s pozdravom rodina Zvadová