Pomôžme spoločne Martinovi znova kráčať (na vlastných nohách)

Na ceste za mojím snom. 1. júl 2020

Zdravím vás rodina, priatelia, známi aj neznámi - všetci moji podporovatelia a ľudia s dobrým srdcom. 

Prešlo 7 mesiacov od môjho úrazu a za tu pre mňa veľmi dlhú dobu sa v mojom živote veľmi veľa zmenilo. Chcel by som Vám bližšie priblížiť, čo všetko sa udialo. 

     Prvé týždne som bol v nemocnici, kde som sa nevedel dočkať dňa, kedy budem môcť odíjsť k mojím dvom princeznám (manželke a dcérke) aj napriek tomu, že som vedel, že to so mnou rodina nebude mať jednoduché, túžil som ísť domov. Po necelých troch týždňoch som počul tú radostnú správu, že môžem opustiť tie biele steny a pripútaný na posteľ opustiť nemocnicu.... huráááá......Doma som musel 24 hodin denne ležať, verte - neverte, tá neskutočne dlhá doba sa nedá opísať slovami, keď človek sám nemôže nič, nič, nič. Doma sa o mňa príkladne starali manželka za pomocí rodiny. Taktiež ku mne dochádzali 2-3 krát týždenne fyzioterapeutky. Veľa ma masírovali, cvičili so mnou a to všetko stále v posteli. V januári som sa “presunul” do NRC Kováčova, v tom čase stále ako ležiaci. V Kováčovej som absolvoval 11 týždňový pobyt. Za možnosť byť tam som nesmierne vďačný, pretože ma naučili také veci, čo zdravého človeka ani nenapadne, a to napr. sadnúť si, vedieť sa presunúť do invalidného vozíka, pohybovať sa na invalidnom vozíku,..... bola to makačka, ale konečne som mohol opustiť posteľ a ísť mimo izbu. Zoznámil som sa s ľuďmi, ktorých postretol podobný osud. Keď som sa v marci vrátil domov ako vozíčkár, čakala ma zvláštna situácia, ktorá ma ako zdravého človeka nenapadla. Zrazu som sa nevedel dostať do kúpelne urobiť bežnú, základnú hygienu. Zistil som, že si neviem napr. napustiť vodu do pohára,... všetko sa v tej chvíli zdalo úzke alebo vysoké ...... naozaj nepríjemne. Stále som odkázaný na pomoc blízkych, či už manželky alebo mojej najbližšej rodiny. Už v tom čase bola prepuknutá situácia okolo Covid19, takže ma čakalo ďalšie sklamanie, čo sa týkalo rehabilitačných pobytov - všetko zatvorené. Ale ľudia okolo mnňa nezaháľali a intenzívne sme cvičili a snažili sa napredovať. 1.6 sa situácia zmenila a ja som vytúžene a radostne so vztýčenou hlavou nastúpil do Adeli medical center v Piešťanoch, kde som absolvoval 2 týždňový rehabilitačný pobyt. Bola to moja prvá skúsenosť, ktorú hodnotím ako veľký prínos a posun v mojom ťažkom a náročnom boji, ktorý ma ešte len čaká. Z pobytu som sa vrátil s lepšou stabilitou v hrudníku (padal som, ako malé dieťa, ktoré si nevie udržať stabilitu a váľa ho zo strany na stranu), pevnejšími rukami, ktoré mi pomáhajú pri presunoch a cvičeniach, kedže celé svoje telo viem udržať len na rukách. Bol som doma 2 týždne a nastúpil som na neurorehabilitačný pobyt v Soproni (Maďarsku), odhodlaný poriadne cvičiť a bojovať za život na vlástnych nohách a sebestačný život.             Za možnosť byť na takýchto pobytoch ĎAKUJEM hlavne vám, ktorí ma podporujete. Bez vás by som nedokázal si plniť svoju predstavu o tom, ako kráčam na vlastných nohách držiac za ruku mojú dcérku Nelly. Verím, že tieto pobyty, za ktoré som vďačný Vám ma opäť postavia na nohy a aj ja budem môcť zažiť znova ten pocit - stáť a kráčať na vlastných nohách. Zo srdca Vám ešte raz ďakujem a onedlho sa Vám znova prihovorím, ako moja cesta za plnohodnotejším životom pokračuje.

S pozdravom a veľkou vďakou MAŤO.