Liek pre detskú dušu

Ahojte, volám sa Oliver.  

Pomaličky si ku mne prisadol, presne tak, ako to mám rád. Pozrel sa mi do očí a ja som cítil, že sa dokážem pozrieť aj ja jemu. Toto som naposledy zažil s poníkom v škole. Ale ON nieje poník, on by sa k nám zmestil a ja by som ho ľúbil. ON sa volá Hugo a je anglický buldog.  

Poď domov mu hovorím a beriem ho, no tatino my vysvetlí, že Hugo už svoj domov má, nechápem ho, som smutný, veď u nás je to lepšie.

Tatino mi sľubil, že sa postará, aby som mal rovnakého Huga len pre seba, pretože tatino vie, že "môj" Hugo by bol liek pre moju dušu. Tatino sa naozaj snaží, spolu zisťujeme, čo všetko by "môj" Hugo potreboval, kam by chodil ku svojmu lekárovi, čo by papal, kde by spal... 

Hugo, ktorý by bol len "môj" však stojí veľa peňazí, ktoré nemáme. Vidím na tatinovi, že je smutný a tak ho objímem. Nerobím to často. Vidím, že mu moje objatie vlialo nové sily a viem, že urobí všetko preto, aby aj on mne mohol dal liek, ktorý moja duša potrebuje.

Ahojte som Peter, som otec Oliverka.