Zo dňa na deň bez práce

Sme dve. Vnučku mám zverenú do náhradnej osobnej starostlivosti.V septembri nastupuje na strednú školu.V marci som ešte mala prácu.Prišla pandémia a naša prevádzka sa uzavrela.Lenže vtedy ešte nikto z nás,ktorí sme tam pracovali,nevedel,že už navždy.Vedenie  namiesto priameho jednania prestalo s nami komunikovať. Mali sme si sami domyslieť,že končíme.Po rokoch poctivej práce, bez PN ani ďakujem.Medzičasom som  sa stala už dôchodkyňou, ale môj dôchodok pokryje tak nájomné a energie. Obaja"rodičia" by nám mali prispievať najnižšie možné výživné, čo predstavuje cca 28 eur.56 eur je suma, ktorú sú ochotní dávať svojmu dieťaťu.A niečo na pousmiatie/alebo zaplakanie/- "otec"žiadal súd radikálne znížiť z tých 28 eur! Žije v zahraničí, neprejavuje o dcéru záujem, nikdy jej neposlal ani pozdrav a hoci pochádza z mesta,kde žijeme,nikdy za ňou nepríde keď navštívi svojich rodičov.Bohužiaľ,ani jeden z vnučkiných rodičov  si nezaslúži pomenovanie"rodič".Na poslednom súdnom pojednávaní otcovi síce zvýšili výživné na 80,-eur,ale rozsudok si neprebral,zásielka sa vrátila nazad.Práve v týchto dňoch sa mu ju snaží súd znovu  doručiť. "Matke"zvýšiť  nemohli, lebo dlhé roky nikde nepracuje... Tieto ťahanice potrvajú ešte dlho a blíži sa začiatok školského roka. A ja začínam mať obavy, ako zvládnem všetky tie poplatky s ním spojené. Neplačem, nesedím so založenými rukami, denne si niekoľkokrát prejdem pracovné ponuky, zasielam životopisy..Bohužiaľ, odozva žiadna. Uvedomujem si svoj vek, ale verím, že raz sa to určite podarí...No dnes sa na Vás obraciame s prosbou o pomoc tak ako ostatní ľudia v podobnej situácii. Mám šikovnú, múdru vnučku, chcem aby študovala a vzdelávala sa...