Cesta za zdravím pre Rebečku
Cieľ výzvy
Pohodlnejšie cestovanie pre Rebečku- Auto
Príbeh
Cesta za zdravím pre Rebečku
Cesta za zdravým pre Rebečku
Volám sa Rebeka Mia, narodila som sa 11.4 2019. Vypýtala som sa na svet presne o 6 týždnov skôr ako som mala a teraz je zo mňa už 17 mesačná slečna. Môj príchid na svet bol dosť ťažký. Hneď po narodení ma museli oživovať a skončila som na JIS-ke. Od toho dňa sa mi začal kolotoč vyšetrení. Nemala som priechodnú jednu nosnú prepážku, potrebovala som kyslík. V inkubátore ma mamička musela sondovať, lebo som nedokázala udýchať papanie z fľaše. Na druhý deň mamičke povedali, že nemám výbavný červený reflex a potrebovala som operáciu očičiek. Za pár dní prišli ďalšie zlé správy ako podozrenie na downov syndróm, krvácanie do mozgu, veľký hypotonus. Ako 2-týždňová som podstúpila dve operácie očičiek, našťastie však dopadlo všetko dobre. Vďaka týmto operáciám som schopná rozlíšiť svetlo a tmu. Aj z takého malého pokroku sa spolu s mamkou veľmi tešíme. Môj stav sa začal postupne zlepšovať. Mamička na začala kŕmiť striekačkou, ktorou ma musí kŕmiť doteraz. Po dvoch mesiacoch v nemocnici nás konečne pustili domov. Aby toho však nebolo málo, zistili mi minulý rok pred Vianocami, že zle počujem. Naslúchacie apatáry mám už doma, ale čakáme na druhé nadstavenie. Veľmi sa teším na deň, kedy budem počuť svojich rodičov a sestričky. Každý deň doma cvičíme vojtovú metódu a orofaciálnu stimuláciu. Cez leto sme boli na rehabilitačnom pobyte v Tetise v Dunajskej Lužnej, kde som dokázala spraviť aj nové pokroky. Samozrejme, nemám problém len s pohybom, ale aj so žuvaním jedla, pri ktorom mi mamka všemožnými spôsobmi pomáha. Maratón kontrolnych vyšetrení je u nás na dennom poriadku, pretože navštevujeme vela špecialistov- neurológov... Najviac času trávime s mamkou na Kramároch kde som si všetkých obľúbila a našla aj nových kamarátov. Keďže musíme s mamkou často chodiť do nemocnice v Bratislave, náš najväčší problém je auto. Mamka s ockom sa vždy veľmi snažia vybaviť nám odvoz do nemocnice a tak isto aj domov. Bohužial, nie vždy to ide a tak cestujeme autobusom. Čudovali by ste sa, ale nie každý autobus vezne kočiarik. Neverili by ste, koľkokrá sme museli tých 90km cestovať celý deň, čakať na autobusy a dúfať že nás vezmú. Je to pre mňa vždy úmorná cesta. Často dávam mamke nakavo svoju nespokojnosť, aj keď viem, že ona na tom nie je lepšie ako ja. Uvedomujem si, že nové auto je drahé, mamka s ockom dávajú všetky peniažky na súkromné rehabilitácie a na auto už nezostane. Maminka ZŤP zatial nevybavovala ale už máme papiere doma tak sa to bude riešiť. Lenže na úrade jej oznámili, že príspevok na auto nám neschvália lebo som ešte maličká. Preto by som chcela požiadať o pomoc Vás. Moji rodičia sa snažia postaviť ma na nôžky, aby som mohla behať ako zdravé detičky, všetko robia pre to, aby som mala plnohodnotný život. Preto Vás prosím, pomôžte mi aspoň k lepšiemu a rýchlejšiemu cestovaniu za mojím zdravým.