Strecha nad hlavou

Začiatkom roka 2018 sme sa s manželom dozvedeli, že nám Pán Boh požehnal piate dieťatko. Zo začiatku sme mali obavy, ale hneď nás prešli a začali sme sa neskutočne tešiť. Naša spoločná radosť však trvala len dva mesiace. Manžel sa vybral ako obyčajne ráno do práce. Zvykli sme si volať každý deň v čase obedňajšej pauzy. I v ten deň som čakala na displeji, že sa objaví jeho meno. Objavilo sa, ale po zdvihnutí tam nebol jeho hlas. Prihovoril sa mi lekár RZP. Vysvetlil mi v rýchlosti, že manžela vezú s neurologickým podozrením do nemocnice v Martine. Dal mi číslo na centrálny príjem a mám zavolať o 30 minút. Boli to najdlhšie minúty môjho života. Po zavolaní na CP mi poskytli číslo na ARO, lebo ho vraj už hospitalizovali. Srdce mi búšilo a ruky sa mi triasli, nedokázala som poriadne naťukať ďalšie číslo, už som tušila, že niečo nie je v poriadku, keď je na ARE. Najhoršia predtucha sa vyplnila. Na oddelení mi povedali, že je v bezvedomí. Nerozmýšľala som ani minútu, hneď som chcela ísť za ním a túžila ho držať za ruku. Môj ocko bol šofér, ja by som to nezvládla. Na oddelení bol úžasní personál. Pán primár mi oznámil hroznú diagnózu KRVÁCANIE DO MOZGOVÉHO KMEŇA. Nedalo sa nič robiť len čakať na zázrak. Deväť dní strachu, nádeje a modlitieb, ktoré žiaľ neboli vypočuté. Po smrti manžela som žila ako v sne. Nechcela som veriť, že sa to stalo. Z obdobia tesne po smrti si veľa nepamätám. Pri živote ma držali deti a bijúce srdiečko v mojom lone. Ale ako sa hovorí, že Pán Boh dopustí, ale neopustí!!!

Dnes žijem s piatimi deťmi v malom domčeku, ktorý sme si začali s manželom postupne opravovať a zveľaďovať. Žiaľ domček zostal nedokončený a pôžičky na krku. Trápi ma, že nám zateká strecha. Vždy keď prší alebo sa topí sneh, čakám aké nové škody pribudnú. Tým, že som samoživiteľka s piatimi deťmi a dlhmi, tak mi žiadna inštitúcia nechce požičať peniaze na novú strechu. Na domčeku je ešte veľmi veľa roboty, ale najdôležitejšia vec je mať v dome sucho, bez plesní.