Kristínka to nevzdáva

Ahoj volám sa Kristínka. Mám sladkých sedemnásť, mnoho túžob, mnoho snov a jednu vec, s ktorou sa nikdy nedokážem zmieriť, ale musím s tým žiť. NECHODÍM!!! Myslím na to každé ráno keď vstanem. A vždy a znovu dúfam, že to budúce ráno bude to pravé, na ktoré čakám. Ale potom si poviem, že asi to tak má byť a začnem si život užívať. Píšem si s priateľmi na messengeri v tejto ťažkej dobe, jazdím nespútanou jazdou el.vozíkom ulicami Trnavy a žijem  nekonečnými prechádzkami s mojimi rodičmi a ségrou. Vtedy zabúdam na všetko. Navšetky problémy, diagnózy (a že ich teda je) a UŽÍVAM SI TO (ako spievaKALI).

Ale viete, čo sa podarilo? Konečne budem mať nový vozík, keďže ten starý mi už je trocha malý. Ale najväčšia bomba je stropný zdvihák. Naši to vybavovali už pol roka než nám ho ÚPSVaR schválil. Konečne si moja mamička odpočinie od toho môjho zdvíhania z postele do ARISKY, do vozíka, na WC a zasa na posteľ. Viem, že ocino je v robote a pre maminku som už ťažká, navyše ma obrovské bolesti krčnej chrbtice a stále behá na obstreky. Nechcem, aby sa jej niečo stalo, keď už to spolu bojujeme tak dlho. A hlavne môžem skúšať chodiť, stáť, len tak visieť hore či dole, pre zábavu aj cvičenie.

Aj keď mi ÚPSVaR príspevok schválil, musíme ešte nejaké korunky doplatiť. Konkrétne 2805,30€.Pomôžete? Dúfam, že áno.