Menu

Ocko z neba

Trvanie výzvy: 16. septembra 2021 - 31. decembra 2021

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh mladej vdovy Kristínky osloví. Aj Váš príspevok použije predovšetkým na úhradu nákladov s bývaním, ale aj na bežné nákupy a prípadne opravy domu. Ďakujeme!

Príbeh

Ocko z neba

Tak veľmi sa tešili. Bol máj 2020. „Doslova sme skákali od radosti, splnil sa nám sen,“ hovorí Kristína. No v očiach sa jej namiesto iskričiek šťastia hromadia slzy. Neubehol ani rok a všetko je inak. Hrozivo inak.

Vychutnávali si život. Boli ako jedno telo-jedna duša. Tešili sa z dvoch zdravých synov, Samko má šesť, Miško tento mesiac štyri. Potulovali sa síce po prenájmoch, vystriedali ich sedem, ale láska sa v tejto rodine dala naozaj krájať. „Jožko bol mojím osudovým chlapom, viem to.“

Vlani v máji im konečne schváli úver a kúpili si starší dom. Svoju vlastnú strechu nad hlavou! Dom, pri ktorom by mnohí ani pohľadom nezavadili, bol pre mladú rodinu najkrajším na svete. „Bol náš, mali sme svoje hniezdočko! Manžel Jožko bol zručný, roboty sa nebál a okamžite sa pustil do prerábky zničeného baráku. Zasadili aj stromy, najmä jablone a podarilo sa im splodiť po dvoch synoch aj vytúženú dcérku. Narodí sa v polke mája. „Bude to Vanda,“ skloní mladá žena hlavu a so smutným povzdychom si hladká rastúce bruško. „Všetko malo byť úplne inak..,“ a slzy sa jej už kotúľajú po líchach. Dievčatko už svojho ocka nespozná, bude o ňom vedieť len z fotiek a videí, mama jej bude hovoriť ako veľmi sa ocko na ňu tešil, ako jej chcel urobiť ružovú izbičku, ako by postavil na dvore detské ihrisko pre Samka, Miška a Vandu. Mama bude všetkým trom deťom už len ukazovať hore na hviezdičku a zdôrazňovať, že to je ocko a dáva na nich pozor z nebíčka.

Jozef v októbri oslávil štyridsiatku, hovoril, že mu začínajú najlepšie roky. Bude si užívať rodinu a dom. Do Vianoc sa mu podarilo dať do gruntu barák zvnútra, „všetko robil sám, prišiel z práce domov a pokračoval v druhej šichte tu. Na jar sme chceli začať s vonkajškom.“ V januári ale začali manželia hnačkovať, covidové testy vyšli pozitívne. Prišli teploty, zatiaľ čo u tehotnej Kristínky sa príznaky nestupňovali, Jožka chytil kašeľ, horúčky sa šplhali do vysokých čísel, až napokon s ťažkým obojstranným zápalom pľúc skončil v špitali. Spočiatku si manželia posielali láskyplne a povzbudivé smsky. Verili. Veď Jozef nepil, nefajčil, nemal diagnózy. Ani covid nepodceňovali. Ešte v prvej vlne, keď krajina nebola pripravená na rúška, si kúpili šijací stroj a nie Kristínka, ale Jožko sa s ním naučil narábať. „Začal šiť rúška, rozdával ich druhým, dokonca bol v práci prvý, ktorý prišiel do roboty s rúškom na tvári, aj keď to ešte nebolo povinné. A pozrite sa, už ho niet,“ skloní hlavu čoskoro trojnásobná mama. Po týždni na kyslíku ho v nemocnici napojili na umelú pľúcnu ventiláciu. Kristínka mi číta poslednú správu od manžela, kde jej už naznačuje, že to asi nedá, že to neudýcha. Potom ešte dvakrát stroho odpísal „ok“ a koniec. „Keď mi on sám napísal, že sa bojí, že to nedá, dostala som strach. Bolo to ako zo zlého filmu. Nie, on predsa nemôže odísť, my ho tu čakáme, veď pred 2 týždňami ešte vŕtal policu v dome, veď on mal byť pri pôrode Vandy... Zrazu mi len zavolali, že zomrel. Môj Jožko.“

Na druhý deň to oznámila chlapcom, smutnú správu zvládli dobre, ale „ja neviem, čo sa v ich hlavičkách odohráva, neplačú, deti sú statočnejší ako dospelí, starší Samko je ale trochu vzpurnejší, uvidíme...“ Pochovali ho, ako Kristínka hovorí „na zvieratko“, v igelitoch, bez posledného pohľadu na milovanú osobu, „truhla sa nesmela odkryť, ťažké to bolo a je.“

Budú to už dva mesiace, čo je z Kristíny vdova, každý deň chodí s chlapcami na dom, kŕmia sliepky, majú tam psa, varí obed, dnes budú palacinky. „Každý šuflík, ktorý otvorím, každý klinec, kľučka mi pripomína Jožka. Presadil si velikánsky televízor, že bude dominovať obývačke, mne tam teraz dominuje jeho fotka, Taký bol ako ho vidíš, usmiaty, dobrácky výraz, chlap, ktorý bol živelný, z ktorého sršal život.“ Zatiaľ sa v dome neodvážila spať, prichýlili ju rodičia v panelákovom trojizbáku, po pôrode už ale plánuje úplný návrat do domu. Predať ho nechce, „veď to je kus Jožka“, ošarpaný zovňajšok nerieši, Kristína vie, že ju čakajú ťažké časy. V septembri ide Samko do prvej triedy, ako jeho doviezť na ôsmu do školy, Miška do škôlky a bábätku nariadiť, aby neplakalo, nezdržiavalo – to si nevie vôbec predstaviť. „Neviem ako to zvládnem, Ale musím. Rodičia pomáhajú, chodia však ešte do práce, nemôžem sa na nich večne spoliehať.“ Po tragédii schudla pár kíl, ale bábätko je v poriadku, už sa naňho opäť začína tešiť, pretože po Jožkovej smrti jej na chvíľu rastúce bruško prišlo ako nesmierna záťaž. Smutná mamina je vďačná mnohým, ktorí jej pomohli, manželovi kolegovia urobili medzi sebou zbierku a priniesli jej štyristo eur, kamarátky pripravili výbavu pre malú Vandu, aktuálne však musí vyžiť z 320-yich eur. Vdovský sa vybavuje, ale závratnú sumu nemusí čakať. Do práce ísť nemôže, na rade je materská „dovolenka“. „Nikdy som si nemyslela, že ostanem de facto odkázaná na cudziu pomoc. Jožko mi chýba každý deň, plačem, keď Samko s Miškom zaspia, nezaslúžia si však nešťastnú mamu, keď už nemajú ocka. Nie som typ, ktorý by sa ľutoval, ale sú chvíle, kedy mi to príde hrozne nespravodlivé, mám obavy z budúcnosti, nič si už neplánujem, covidu sa bojím ešte viac a želám si len jediné, aby ho nedostali moje deti...“


(Autorka textu Lucia Bucheňová a autor fotky Alan Hyža z občianskeho združenia Medzi nami)

Aktualizácie

Poďakovanie23. sep 2021

Milí darcovia, ďakujem veľmi pekne za vašu podporu!

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?