Aby nožičky poslúchali

Všetko sa to začalo vo februári 2009. Na svet prišla naša dcérka Monika, aj keď nečakane, pretože sa narodila v 32. týždni tehotenstva. Pôrod bol dosť hektický, pretože sa mi začala odlučovať placenta od maternice a lekár mi oznámil, že musí urobiť cisársky rez, pretože je to stav, kedy sa bojuje o život matky a nie dieťaťa. Ale predsa na svet prišlo naše slniečko a vtedy sa začal aj jej prvý boj: *boj o život*. Keď sa narodila, nemala ešte vyvinuté pľúcka a na ďalší deň ju museli zaintubovať. Lekári nám vtedy nevedeli povedať, čo bude ďalej, iba to, že jej stav je teraz kritický. Chodili sme za ňou každý deň a každý deň sme si priali, aby bola v poriadku. Po pár dňoch ju odpojili od prístroja, lebo dýchať začala sama, začala sa zotavovať, pekne rásť a priberať a po mesiaci nás prepustili domov s tým, že má rozšírenú komoru na mozgu a budú ju aj naďalej sledovať v ambulancii pre predčasne narodené detičky. Do nemocnice sme chodili pravidelne na kontroly, ale časom sme zistili, že sa jej neotvára pravá ručička, nehrá sa s hračkami. Vtedy nás poslala naša obvodná pani doktorka do rehabilitačného centra v Karlovej vsi a tam sa začal jej ďalší boj. A zároveň to bol náš spoločný boj, pretože sme museli začať cvičiť Vojtovou metódou, pri ktorej veľmi plakala ona aj ja. Tie začiatky boli naozaj ťažké, ale bojovať sa oplatilo, pretože Monika začala otvárať ručičku, prehadzovať si hračky z ľavej rúčky do pravej a ďalej napredovala, aj keď pomalšie, ale predsa. Na kontroly sme chodili pravidelne , ale k ručičke sa pridala pravá nožička a časom aj ľavá ostávala tuhšia. V roku a pol sme už neboli motoricky pozadu, ale dostali sme dignózu *DMO spastická triparéza.* Vtedy sa mi na okamih zrútil svet, pretože sme makali, cvičili trikrát za deň a nikto nám nevedel povedať, čo bude ďalej. Vzdať sme to nemohli, preto sme cvičili ďalej, začali sme hľadať aj iné spôsoby rehabilitácie a to sa nám určite vyplatilo. Navštívili sme súkromné rehabilitačné centrum v Piešťanoch, ktoré poisťovňa neprepláca a všetko sme si museli hradiť sami, chodili sme plávať a tiež jazdiť na koníkoch. V dvoch rokoch začala Monika štvornožkovať a my sme sa tešili, že už to bude stále lepšie a lepšie. Dnes má naše zlatíčko skoro päť rokov, štvornožkuje, ale stále nechodí, pretože ako ona povie: „Tie nožičky stále nechcú poslúchať." Rehabilitujeme každý deň, chodíme na koníky, ale chceli by sme vyskúšať aj nové možnosti rehabilitácií, ktoré sú finančne veľmi náročné a naše poisťovne ich nepreplácajú, aj keď sú naozaj účinné. Momentálne chodíme cvičiť do Charis of Alatyr v Bratislave, kde dvojtýždenná rehabilitácia stojí 600€ a je potrebné túto rehabilitáciu čo najčastejšie opakovať, aby si aj naše slniečko mohlo povedať: „Aha maminka, tatinko tie nožičky poslúchajú a ja môžem chodiť ako ostatné detičky."