Andrejka zle chodí potrebuje prepravu autom a príspevok na benzín.

V roku 2007 v júni sa nám narodila vytúžená dcérka Andrejka. V tehotenstve som mala vysoký krvný tlak a poruchy GT. Tým, že som mala 34 rokov ma zaradili na rizikové tehotenstvo. Bola som pod lekárskym dozorom celé tehotenstvo. Pôrod bol spontánny, dcérka mala žltačku a zvýšené CRP a zastrené dýchanie, ordinovaná ATB profylaxia. Po ôsmych dňoch nás prepustili domov. S dcérkou som začala chodiť do rizikovej poradne. Prvé štyri mesiace prebiehali v poriadku. Potom sme boli poslané preventívne na endokrinologické vyšetrenie. Lekárke na endokrinológii sa dcérka nepozdávala. Hlavičku mala vytočenú do pravej strany a nehýbala sa tak, ako by sa malo dieťa v tomto období. Začali sme cvičiť Vojtovu metódu v Liptovskom Mikuláši, kde nás poslal neurológ pod ktorého sme v spáde patrili. Cvičenie vôbec nezaberalo, tak som zmenila neurológa. Neurologička po prehliadke určila diagnózu CTP - hypotonický syndróm. Boli sme odoslané do rehabilitačného centra v Martine, kde ma učili úplne iné cviky ako v Liptovskom Mikuláši. Dcérka mala jeden rok keď sa nám ju podarilo rozhýbať, začala chodiť po štyroch, kľakať si na nôžky a stavať. Asi v roku a pol bol prvý krôčik. Nožičky sa rozchodili, ale hlavičku sa nepodarilo napraviť aby bola rovno. Ďalšia diagnóza znela torticollis, bola potrebná operácia na ortopédii v Žiline. Po operácii sme absolvovali kúpele a pokračovali v rehabilitácii. Pravidelne je dcérka kontrolovaná na ortopédii. Pridružili sa ďalšie problémy zo srdiečkom. Museli sme absolvovať vyšetrenia najprv v Liptovskom Mikuláši, potom v Martine a Bratislave na detskej kardiológii. Diagnóza defekt medzipredsieňovej priehradky. Ako by to nestačilo kopili sa ďalšie problémy a choroby. V horúčkach mala dcéra febrilné kŕče, neprospievala, dystrofia, retardácia kostného veku, rachitída, plagiocefalia, PMP, chybné držanie tela. V priebehu tohto obdobia sme stále cvičili. Každý deň sa dcérka snažila aby mohla chodiť a behať za deťmi. Pre ňu to bolo strašné trápenie. Ako rôčky pribúdali dcérke sa nerozvíjala reč. Začali sme chodiť k logopédovi, psychológovi a špeciálnemu pedagógovi. Výsledok od psychológa bol znížená koncentrácia pozornosti, oslabený grafomotorický prejav a dyslalická reč. Logopedička - špecificky narušený vývin reči, vývinová dysfázia F 80.1, dyslália F 80, verbálna dyspraxia , oslabená pracovná pamäť. Naše 6- ročné dieťa má povinnosti ako niektorý dospelý. Každý deň rehabilitovať, učiť sa logopédiu, pracovať aj s cvičeniami od psychológa. Zvládala to, ale relatívne pokojné obdobie netrvalo dlho. V apríli roku 2012 keď mala štyri a pol roka ju začali bolieť kolená a opúchali jej. Išli sme k ortopédovi, ktorý povedal, že je všetko v poriadku. Dal dcérke lieky na tlmenie bolesti a kľud na lôžku a nôžku nepreťažovať. Dcérka mala stále bolesti v kolenách, nemohla v noci spať. Chodiť dlhšie vzdialenosti nezvládala. Bežné chodenie po byte a okolo bytovky zvládala, tým že si oddychovala. V škôlke nestíhala vôbec za spolužiakmi. Hore schodmi a dole schodmi sa jej ide ťažko a kľaknúť, to je ťažká úloha. Naša detská lekárka nás poslala na reumatológiu do Martina, kde po opakovaných vyšetreniach zistili v oboch kolenných kĺboch malé množstvo tekutiny a aktívnu artritídu ,zníženie kostnej denzity. V dôsledku choroby sa jej zhoršil zrak. V tom istom období sme boli aj na kontrole na ortopédii v Žiline kôli torticollisu. Tu nám lekárka potvrdila aj chybné držanie tela. Poslala nás na ďalšiu kúpeľnú liečbu. Musíme toto všetko zvládnuť, tak aby dcérka dostávala všetku potrebnú liečbu. Od septembra 2013 začala chodiť do základnej školy, keďže má poruchu reči bude navštevovať špecialnu školu pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou v Jamníku. Škola je vzdialená15 km od Liptovského Mikuláša . Pre všetky tieto problémy som musela ostať doma na predĺženej materskej dovolenke. Po dovŕšení šiesteho roka života dcéry by som chcela ostať na opatrovateľskom príspevku. Manžel pracuje aby nás uživil čo najviac ako sa dá. Tým pádom ostáva celá starostlivosť o dcéru a domácnosť na mne. Keďže príspevok na opatrovanie nie je vysoký a manžel tiež nemá vysoký príjem nestačí nám to pokryť všetky výdavky, ktoré potrebujeme pri liečbe našej dcéry.A preto by sme potrebovali prispieť na dochádzku do školy. Kde ja musím svoju dcéru do prevádzať lebo je ťažko zdravotne postihnutá. Má problém s chodením po schodoch, nastupovaním a vystupovaním do prostriedkov hromadnej dopravy. Preto na dopravu používame osobné auto. Naša finančná situácia nám nestačí pokryť náklady na kúpu benzínu. Dcéru musím ráno odviesť, ja sa vraciam domov a po vyučovaní znova prísť pre ňu. Každý deň to robí 60 km. Na to nemáme financie. Okrem toho musíme financovať všetky cesty k lekárom do Ružomberka, Martina, Žiliny, Bratislavy. Jej stav jej nedovoľuje chodiť na dlhšie vzdialenosti tak všade chodíme autom . Auto má už 13 rokov a jeho údržba je nákladná. Finančné prostriedky, ktoré máme nám stačia na pokrytie chodu domácnosti. Platiť byt, škôlku, manželovu cestu do práce, poistku za auto, dane, komunálny odpad, stravu a ošatenie nám úplne vyčerpajú všetky financie. Neostávajú nám žiadne financie ak sa v domácnosti niečo poškodí.