Pomôžte nám postaviť našu malú bojovníčku Lauru na nohy
Cieľ výzvy
Naším cieľom je Laurinku postaviť na nohy a čo najviac jej skvalitniť život a to sa nám môže podariť hlavne vďaka intenzívnym rehabilitáciam.
Autor výzvy
Príbeh
Pomôžte nám postaviť našu malú bojovníčku Lauru na nohy
Laura sa narodila 26.10.2021 v 26 týždni. Vážila len 920g a merala 33cm. Bolo to bábätko do dlane. Zažila si toho už naozaj veľa. Laura trpí viacerými zdravotnými problémami ako je napríklad epilepsia či DMO. Chcela by sa postaviť na nožičky, no k tomu je potrebné veľa rehabilitovať, čo je finančne pre jej rodičov náročné. Pomôžme spoločne Laure zlepšiť jej život.
Ahojte kamaráti, volám sa Laura a narodila som sa 26.10.2021 v 26 týždni. Vážila som len 920g a merala 33cm. Bola som bábätko do dlane.
Prvé dva dni som bola šikovné dievčatko a celkom sa mi darilo, no na tretí deň ma museli resuscitovať a tam to všetko začalo, naša nekonečná cesta. Pri resuscitácii nastala hypoxia mozgu (to sú miesta v mozgu, kde som nemala nejakú dobu prísun kyslíka) a to spôsobilo moju epilepsiu, oneskorený psychomotorický vývoj a ďalšie komplikácie. Musela som byť napojená na umelú pľúcnu ventiláciu a dostala som pneumotorax (vzduch v pľúciach). Môj stav sa zhoršil a k tomu všetkému ma čakala operácia črievok, kde mi museli urobiť ileostómiu (vývod z tenkého čreva). Dlho som nechcela papať.
Keďže my bábätka do dlane sme veľkí bojovníci, zabojovala som aj ja a 26.12.2021 sa moja mamka a tatik dočkali a prvý krát ma videli bez kyslíka.
No radosť netrvala dlho, keďže som dostala sepsu a kyslík som znova potrebovala, kým som sa nevyliečila a takto sa to niekoľkokrát striedalo.
Čakala ma druhá operácia črievka, nakoľko sa spriechodnilo a mne mohli zrušiť ileostómiu. Mamka s tatkom sa z toho veľmi tešili, ale to ešte nevedeli, aká dlhá cesta nás čaká pokiaľ začnem po operácii tolerovať stravu a budem opäť schopná dýchať bez umelej pľúcnej ventilácie.
Ten deň prišiel, ja som začala papať, bola bez kyslíka a všetko vyzeralo tak, že čoskoro si ma maminka s tatinkom konečne zoberú domov.
No prišla ďalšia prekážka, ale ja som bola odhodlaná zvládnuť aj túto.
Opäť som dostala sepsu, čo znamenalo návrat na kyslík a dlhé 3 týždne liečby, takže odchod domov sa nekonal.
Táto prekážka však bola posledná a po 148 dňoch prišiel deň ,,D“, kedy si ma mamka s tatinkom konečne priniesli domov.
Tam naša nekonečná cesta, ale neskončila a musela som začať na sebe pracovať, aby som mohla napredovať, no ide mi to zatiaľ veľmi pomaličky. K epilepsii a ďalším diagnózam, ktoré som si doniesla domov sa pridala nová a to DMO. Môj zrak tiež nie je v poriadku a nikto nevie do akej mieri vidím a taktiež či je to očný alebo nervový problém. To všetko sa dozvieme až na špeciálnom vyšetrení v Prahe. Aj keď som veľmi šikovné a usmievavé dievčatko, potrebujem veľmi veľa cvičiť, aby som napredovala a aby som sa konečne začala plaziť, štvornožkovať, sedieť a chodiť ako moji rovesníci keďže som už dvojročná veľkáčka.
Momentálne pravidelne absolvujem intenzívne rehabilitačné pobyty, ktoré su ale nesmierne finančne nákladné nehovoriac o tom, že chodím pravidelne cvičiť aj doma a chcela by som začať chodiť na plávanie a koníky.
Bez vašej pomoci to však nezvládneme a preto vám budeme vďačný ak nám podate pomocnú ruku. 🙏💜
Ďakujem.
Vaša usmievavá Laurinka. 💜
