Pomôžme malému Leovi absolvovať potrebné liečenie a zabezpečiť zdravotné pomôcky

Keď som prvý krát stetla malého Lea, bol to živý trojročný chlapček. Skákal, behal, spieval, tancoval. Také živé striebro. Boli sme u jeho rodinky na návšteve a potom sme sa dva roky nevideli a nepočuli.  Rodinka býva v menšom dome v rómskej osade na východnom Slovensku. O svoje deti sa vždy vzorne starali, doma mali čisto a upratané, otec mal roky robotu na obecnom úrade. Mama Ivetka ostala v domácnosti, starala sa, varila. Vždy pôsobili harmonicky, nás gadžov vítali s otvorenou náručou a spoločne strávené dni a večery boli vždy vzájomne obohacujúce. Keď som mala minulé leto cestu okolo ich obce po dvoch rokoch, zastavila som sa len tak na kávu. V kuchyni som ostala prekvapene stáť. Malý Leo ležal úplne paralyzovaný v detskej postieľke. Na moju otázku, čo sa mu stalo, sa obaja rodičia rozplakali a ešte pár minút neboli schopní slova. Potom ukázali na dokrkvanú Bibliu opretú o kuchynský sporák. "Iba sa modlíme už..." povedali a znova sa rozplakali. Vyplo ho. Zo dňa na deň. Najprv horúčka, potom rýchlo do nemocnice... a odtiaľ sa vrátil celkom vypnutý. Nevie hýbať ničím. Nevidí, asi ani nepočuje. Iba leží. Nemôžu sa pohnúť od odsávačky, ktorú majú pripojenú k eletrike a tak nikam nechodia. Lekári mu diagnostikovali Meningitídu a hydrocefalus okrem ďalších asi 5 tich diagnóz. Výrazne sa mu pomôcť nedá, trochu možno áno, ale to by musel do Kováčovej. A na to nie sú peniažky. Aby tam mamina mohla byť s ním, aby mali jesť a všetko čo potrebujú. Otec prišiel o prácu krátko po začiatku synovej choroby. Ako na potvoru. Zamestnávateľ sa odmietol zľutovať nad jeho tragickou situáciou. V ten deň som tam ostala plakať s nimi, potom som sa nakopla. S partiou sme urobili zbierku na novú prenosnú odsávačku a liečenie v Kováčovej. Podarilo sa a malý Leo s maminkou zažil,i čo je to starostlivosť a profesionalita. Pokroky nedali na seba dlho čakať. Teraz pomaly začal hýbať nožičkami a rúčkami, občas urobí grimasu. Dokonca príjma aj  jemnú stravu ústami. Aby sa tento úspech opakoval, a aby sa Leo zlepšoval, bude musieť do Kováčovej znova. A Znova. A znova. A preto mu znova a znova musíme pomôcť. Nezamestnaní, aj keď veľmi sa snažiaci rodičia z rómskej komunity na východe Slovenska bez nás nemajú šancu zafinancovať liečbu a vštky pomôcky, ktoré potrebuje. Dávajú mu však to najcennejšie - tony a tony lásky. Za žiadnu cenu ho nechcú dať do ústavu. To by im zlomilo srdce. Aj keď Leo nekomunikuje a iba ležká, mamina a ocino ho neustále zaplavujú pozornosťou a láskou.