Pomoc pre Oliverka s DMO zabezpečiť čo najviac terapií, aby sa mu telíčko rýchlejšie rozhýbalo

Náš syn Oliverko sa narodil predčastne v 24tt. Teraz má 5 rokov, trpí DMO. Potrebuje pravidelne rehabilitovať. Síce ho jeho hedikep obmedzuje, ale jeho úsmev nám každý deň rozjasní deň. 

Bolo 8.6.2020 a my sme plní strachu prichádzali na pôrodnícke oddelenie Univerzitnej nemocnice v Martine. Bolo skoro, príliš skoro, ale bol niekto komu to nevadilo.

10.6.2020 sa na svet vypýtal náš malý hrdina Oliverko, v 24 TT, s váhou 680g a výškou 29cm.

Začiatok jeho života nebol ľahký, strach prevyšoval nad radosťou, Oliver mal zo začiatku mnoho infekcií, 67 dní bol intubovaný. Keď sme si mysleli, že sa všetko obracia k lepšiemu a čoskoro ho privítame doma, vtedy sa preukázali Oliverkovi problémy s očami a tak sme cestovali do Bratislavy na operáciu očí. Z jednej operácie sa stali dve s obrovskými komplikáciami, Olivera museli aj oživovať, nakoniec ešte aj vážne ochorel a museli sme pobyt v Bratislave predĺžiť.

Späť doma (na Neonatoligickej klinike Martinskej nemocnice - áno stala sa pre nás načas domov a jej zamestnanci rodinou, denne nám zachraňovali naše vytúžené dieta), sa Oliverko nechcel naučiť papať a tak sme nakoniec odišli z nemocnice až keď mal 5 mesiacov. Diagnózy boli bronchopulmonárna dysplázia, centrálna hypertonusová porucha a cysty na mozgu (po oživovaní v Bratislave).

Odišli sme s veľkým množstvom usmernení, akých lekárov je potrebné navštíviť. S pocitom strachu a nevedomosti sme vykročili z nemocnice do neznáma, ale s našim klbkom šťastia. Naše životy sa úplne zmenili. Vtedy sme si nevedeli predstaviť, aké to môže byť vyčerpávajúce, čakali nás návštevy lekárov niekoľkokrát do týždňa, pravidelné cvičenie Vojtovej metódy, všetky naše kroky a činnosti smerovali k tomu, aby sa Oliverko, čo najskôr vymanil zo svojich diagnóz. Napriek všetkým snahám sa časom Oliver stále nehral s hračkami, nenaťahoval sa za vecami, bolo pre neho náročné používať ruky. S úsmevom na tvári nám robil radosť, ale hýbať sa mu nechcelo.

Teraz má Oliverko 5 rokov. Stalé s ním cvičíme, navštevujeme doktorov, fyzioterapeutov, kúpele. Najviac nám pomáha canisterapia, Oli miluje psíkov a tí ho teraz najviac motivujú v snahe o pokrok.

Oliverko sa ešte nevie otočiť na bruško, plaziť, štvornožkovať, sám si zobrať chrumku, sedieť ani chodiť, ale napriek tomu nás neustále obdaruje svojim úprimným úsmevom a šibalským pohľadom. Je veľmi vnímavý, rozumný, aj napriek tomu, že námto slovne nedáva najavo.

Využíva špeciálne rehabilitačné pomôcky na sedenie a stoj. Na základe svojich diagnóz je Oli veľmi obmedzený v kontakte s inými deťmi, ktoré má veľmi rád a sú mu motiváciou. Pri prechádzkach nás vždy zamrzí, keď vidíme jeho rovesníkov ako sa hrajú a on to nemôže, ale jeho telo mu to nedovoľuje. A to je náš cieľ, vidieť raz Olivera behať a hrať sa s inými deťmi na detskom ihrisku, držať ho na prechádzke za ruku, učiť ho bicyklovať alebo sa s ním zahrať naháňačku.

Chceli by sme Oliverovi zabezpečiť, čo najviac terapií, ktoré mu už aj teraz viditeľne pomáhajú, aby sa mu telíčko rýchlejšie rozhýbalo a mohol by sa hrať a poriadne napredovať. Tieto terapie a rôzne ďalšie možnosti, ktoré mu pomôžu zmeniť život k lepšiemu sú veľmi nákladné, snažíme sa ako sa dá, ale nie vždy sú naše zdroje dostatočné, aby sme mu mohli pomôcť tak, ako by potreboval. Naše prvé cesty viedli na príslušné úrady so žiadosťami o pomoc, ale zákony v našej krajine sú postavené tak, že takmer nikomu nepomôžu.