Modré z neba

. V januári mi vpadla do kómy. Previezli ju donemocnice v Kežmarku, zalievala ju voda. Vtedy, som sa jej prihovárala „Mamička moja, neodchádzaj od nás, my ťa potrebujeme“. Lekár, ktorý pracoval naare my povedal, že on spravil všetko čo bolo v jeho silácha odpovedal mi, keď som sa ho opýtala ,, Prežije to?“ odpovedal mi „ Vieto len Boh“. V ten deň som volala na kláštor redemtoristov, ktorý vediao mojom ťažkom osude  a prosilaich o modlitby pre moju mamičku. Boh ma vyslišal, a mamička po týždnisa prebrala z kómy. To bol pre mňa dar z modrého neba a to je „Ľudský život“. Asi po mesiaci som ju zobrala domou, lekári tvrdili, že jev poriadku. No mýlili sa. Prišla ďalšia kóma, a to hypoglykemickákóma. Zase som zavolala svojím sestrám na kláštor, a prosila icho modlitby. Boh ma vyslišal. Zase som svoju mamičku zobrala domouz nemocnice. A to bolo na týždeň. Mala zlu aritmiu srdca. Bola naprístrojoch. Podľa lekárov v Kežmarku mala všetko v poriadku. Pamätámsi, bola to streda, a vtedy jej robili výštik žalúdka. Keď som prišla zaňou rozprávala som sa s ňou. A rozlúčila tak ako vždy pri odchode.Nedošla som ani domou, a dostala som telefonát. „ Vašu matku prevážamev kritickom stave do Popradu, pretože krváca. To bola najhoršia rana.  Ja som už nevládala ísť do Popradu donemocnice, lebo som neverila čo to s mojou mamičkou lekári robia. Dcéry junašli na chirurgii v Poprade v kaluži krvi. Krvácanie sa zastavilo,a ju zase previezli na interné odd. v Kežmarku. Keď som tam prišla,videla som, že keď moja mamička nezabojuje, a ja jej nepomôžem, zomrie.Preložili ju na jisku v Kežmarku, mám to pred očami. Celá naliata vodou,samá podliatina po tele , z rúk a nôh jej tielka krv a hnis. Veľmisom plakala, mamičkine oči boli smutné. Trávila som s ňou celý čas. Aj keďlekári mi povedali že zomrie. Zase som zavolala na kláštor, a prosilao modlitby. Z jisky ju preložili zase na int. Odd. Tam ju nechalipomočenú, hladnú, proste si mysleli že umrie. Ja som vždy prosila Boha „ Nebermi moju mamičku“. No Boh mi ju nechal. Vtedy mi ju lekári chceli dať do ústavu.Lekár ju nazval „ Horúci zemiak“. Veľmi ma to trápi. Dal jej otázku kto mu zamojej mamičky hospytalizáciu zaplatí. No moja odpoveď pre lekára bola „Poisťovňa“. Najhoršie je na tom, že moja mamička nechodí je imobilná. Keďže sao ňu starám, keď tu bola sociálka, tak mi dali otázku „Prečo vaša matkanechodí“ no moja odpoveď je nech sa na to pýtajú v kežmarskej nemocnici naint.odd. Pochopila som, že niektorým lekárom nejde o ľudský život aleo ekonomickú hodnotu. Všetkých ľudí si veľmi vážim, ktorý si navzájompomáhajú. Viete matku máme len raz. Matka nás porodí, prebaľuje nás, naučí násbojovať v živote a keď ochorie nazvú ju horúcim zemiakom. Nie! Mojamamička nie je horúci zemiak, len potrebovala lásku, cit a nie psychickýnátlak. Moja mamička žije vďaka Bohu a modlitbám. Lebo viem, že lekárlieči ale Pán Boh uzdravuje. Prosím dobrých ľudí, keďže moja mamička jeimobilná, vďaka lekárom. Veľmi by som prijala pomoc s plienkami,a hlavne, prijala by som pomoc od lekára ktorý ju naučí chodiť. Všetkýmľuďom zo srdca ďakujem. Ja som jej dcéra a naozaj ide o ľudský života nie o ekonomickú hodnotu. A najhoršie bolo krvácanie zo srdcaako jej robili rez k srdcu a zase to začalo krvácať. Vtedy som tozastavila ja. Tento príbeh je smutný ale pravdiví. A najhoršie je na tom,že do nemocnice išla po svojích nohách a z nemocnice na vozíčku. Jemi veľmi ľúto, ako sa zaobchádza zo staršími ľuďmi. Človek nikdy nevie, akodopadne. To nie je využívanie, ale zúfalosť z mojej strany. Je to príbeho viere v Pána Boha, láske , nádeji a spáse. Pán Boh zaplať.