Záchrana topiacej sa rodiny

        Úplná, zodpovedná rodina so šťastnými deťmi je najvyššou hodnotou a zmyslom civilizovanej spoločnosti. Naša rodina ešte do r. 2012  žila takmer spokojným, bežným rodinným životom. Ale raz „zo dňa na deň“ dramaticky  ochorel onkologicky náš JEDINÝ poklad=milovaný synček. Zdravé a výnimočne talentované dieťa s nádejnou budúcnosťou šokujúco ostalo ťažkým invalidomZTP- (17), odkázaným na trvalú osobnú asistenciu rodičov a najlepších špeciálnych zdravotníkov.

       Odborníci nám potvrdili, že závažnou príčinou ZTP bola najmä predchádzajúca nedbalá  prevencia - ľahostajnosť Kompetentných, ešte pred jej zistením, bez nášho zavinenia. Od začiatku  nebezpečnej diagnózy/ komplikácií  bola nutná úplná asistencia OBOCH rodičov. To spôsobilo aj stratu všetkých iných aktivít/ príjmov rodiny a tým odkázanosť na pomoc= „ZTP- Kompenzácie“ na individuálne ZTP- Opatrovanie+ častú  individuálnu dopravu vlastným ZTP- vozidlom.  Začal sa intenzívny boj  liečby na veľmi zákernú/ šokujúcu onkologickú diagnózu, o ktorej sme dovtedy nemali najmenšiu predstavu. Lekári však dali dobrú nádej. Preto sme bez váhania verili a  obetovali celý náš čas =24 h./d., všetky prostriedky i kariéru kvôli  mimoriadne zložitej, dlhej liečbe. No radosť bola veľmi krátka.

        Po krátkej prestávke sa  všetko nečakane zopakovalo od znova  v r.2013 a postupne prehlbovalo  aj v r.2014. Po stále zložitejších  komplikáciách sa v r. 2015 úbohé dieťa vyčerpalo natoľko, že to už nezvládali ani najlepší  a obetaví zdravotníci.  Donútení  vypätou situáciou, sme s ním uviazli natrvalo v nemocnici a nutne  museli osobne asistovať  pri liečbe, (za prítomnosti viacerých zdravotníkov). Táto dráma pokračovala  nepretržite 24 hodín/ d. a absolútne posledných  6 mesiacov...  Pre časté nepredvídateľné stavy život visel  na vlásku, napriek vyčerpávajúcemu nasadeniu zdravotníkov i rodičov. Na vlastnej koži sme dlhodobo zažívali „detské/ rodinné peklo“ na Zemi... Dostupné kapacity zdravotníctva žiaľ nestačili pokryť nadmernú, dlhú záťaž najťažšej choroby. Preto tam musel  byť otec,  mama dlhodobo súčasne. (Pritom aj jeho mama je invalidná, sama nevládze). Krutosť osudu a predošlá ľahostajnosť, (pred nezodpovedne oneskoreným zistením choroby), si vyžiadali  tú najbolestivejšiu možnú obeť, bez nášho zavinenia = stratu najdrahšieho pokladu – JEDINÉHO dieťaťa= zmyslu života a budúcnosti. Z tejto situácie sme sa do dnes nespamätali, neustále prenasledovaní  nezmyselnou byrokraciou a absurdne  vykonštruovanými bremenami ZTP. Len tieto okolnosti nás priviedli opäť do odkázanosti na pomoc druhých a pritom aj 20 rokov do minulosti. Žiaľ už bez nádeje na deti= energie a  radosti  života.

Akoby nestačila výnimočná tragédia,  k nevyčísliteľnej strate sme dostali aj  krutý žartík/ „bonus“ od Kompetentných= tzv.  „preplatky ZTP–kompenzácie“,  za vlastné, max. obetavé ZTP-Opatrovanie a Dopravu, cynicky, neadekvátne vykonštruované (=597+5058 EUR !, viac v prílohách Výzvy...), bez akéhokoľvek ohľadnu ohrozenia života  a okolností. Žiaľ za 20 r., sme si nechtiac zvykli, je to len ďalší úder pod pás bezbrannej rodine/ nevinnému, ochrnutému ZTP, ktorá stratila všetko najcennejšie= budúcnosť/ zmysel rodiny/ základ každého (civilizovaného) národa. Stali sme sa obeťou viacnásobného zlyhania a pochybenia iných, bez nášho zavinenia (!). Aj keď sme ich úprimne, viackrát až ponižujúco prosili aspoň o zmiernenie výšky  nezmyselného, neľudského bremena ZTP,  egoistické životné hodnoty im nedovolilo urobiť pre postihnutú rodinu žiaden ústupok (...)

       Náš život sa po r.2015 absolútne zmenil  k nepoznaniu a po tragédii akoby stratil aj zmysel. Každý deň pracujeme na obnovení  žiaľ už len náhradného rodinného/ pracovného života. Museli sme začať hľadať úplne nové hodnoty, ktoré sa však nedajú naplánovať a realizovať tak rýchlo a účinne, ako by sme chceli. Žiaľ nezáleží  to len od nás, ale najmä od cudzích,  nevyspytateľných  ľudí, aj absurdne nelogického systému "podpory rodiny". Cieľom a zmyslom civilizovanej spoločnosti má byť bez prieťahov pomáhať vytvoriť kvalitnú (-náhradnú) rodinu aj tým bezbranným, opusteným- deťom detského domova. (Nie len „Vyvoleným“).

Robíme všetko preto, aby sme čestne splnili tento cieľ a sen o zodpovednej úplnej rodine - nešťastným a trpiacim a rozdali našu im nenaplnenú rodičovskú lásku. Je to náš záväzok a sľub stratenému dieťaťu. Aktívne sa pripravujeme a opakovane presviedčame, že vybudovať kvalitnú rodinu „nechceným deťom“ je neprimeraná prebyrokratizácia s množstvom nečakaných prekážok.

       Náš dobrosrdečný, nadaný synček vždy túžil mať viac súrodencov. Nie sme pánmi osudu a v tomto čase sme sa dožili presného opaku= už 1. výročie samoty bez budúcnosti a potrebnej energie = detí, vnúčat  a ich rovesníkov,... My sa však NIKDY nedáme odradiť t.č. neprajnými  podmienkami proti rodinám. Obetovať sa pre deti je povinnosťou aj každého dospelého, aj "Zodpovedných" predstaviteľov národa. Oberať pritom rodinu aj o to posledné je do neba volajúcim výsmechom (!...) Uvedomujeme si, málokto pochopí, ak to sám nezažil. Šťastné deti a rodiny potrebujú veľa pravej, obetavej lásky a času =hodnoty, ktoré sa nedajú nikde kúpiť.  

 Ak by ste mali záujem akokoľvek pomôcť aspoň symbolicky,  radi Vám doplníme  ďalšie aktuálne informácie tejto kauzy a súvisiace dokumenty. (Na požiadanie Vám radi aj transparentne zdokladujeme Vašu úprimne poskytnutú pomoc.) Prosím kontaktujte nás. 

Len preto Vás veľmi pokorne PROSÍME o Váš vzácny  súcit a symbolickú podporu v ťažkej situácii, v ktorej sa nevzdávame a trvalo obetujeme za dobro a lásku deťom a rodine.   

Vopred Vám VĎAČÍME za vzácne pochopenie.

S úprimnou úctou,

L. Václavek, Dubnica n.V.

(poškodená rodina/ smútiaci rodičia)

0940/743070

marcel.hrib@gmail.com