Moja choroba sa začala pred desiatimi rokmi chrípkou v Čechách v Plzni, kde som pracovala a tam som prvý krát dostala záchvat, po ktorom som bola v kóme na pľúcnej ventilácii. Keď som sa prebrala, musela som sa vrátiť naspäť na Slovensko a liečiť sa tu. Môj zdravotný stav sa zhoršuje - už pri malej záťaži sa mi ťažko dýcha, som zoslabnutá, mám zhoršený zrak. Druhý krát som bola v kóme pred tromi rokmi v januári, kde mi na internom oddelení podali liek, ktorý mi vyvolal alergiu. Museli ma intubovať. Ležala som na Áre spolu s mamkou. Ja som sa vrátila domov a ona už bohužiaľ nie. Nebola som jej ani len na pohrebe. Užívam veľa liekov, z ktorých horšie vidím. Nemôžem ísť na vyšetrenie, nakoľko v sanitke nemajú zo zákona kyslíkové bomby. Po sedemnástich rokoch žiadostí som dostala sociálny byt, kde je výťah medzi poschodiami. Keďže sa mi vozíkom nedá zijsť po schodoch, potrebujem schodolez. Viete, ťažko sa mi žije bez mamy, keď som sama - nemám nikoho. Mám brata a sestru. Brat žije so svojou rodinou v Ružomberku, príde ma pozrieť len v nedeľu. On sa nachádza v ťažkej životnej situácii, s mojou sestrou neudržiavame žiadny kontakt. Oboch súredencov by som chcela ísť pozrieť, ale nemôžem, nakoľko bez zdravotného kyslíka sa nemôžem z domu pohnúť. Potrebujem prenosný prietokový kyslikový koncentrátor, bez neho nemôžem chodiť von, nemôžem ísť nikam. Doma mám domáci prietokový kyslík na elektriku s 25 metrovou hadicou, aby som sa mohla presúvať z izby do izby. Tento stroj strašne veľa berie elektriky, a keďže ho používam 24 hodín denne, tak si asi viete predstaviť, aké mám nedoplatky. Strašne by som chcela vidieť svet zvonka, vidieť lúky i lesy a ja nemôžem a nemôžem. Roky sa cítim už ako väzeň. Veľa veľa námahy ma stojí prežiť, nakoľko výška invadidného dôchodku, ktorý dostávam je cca 220 €. Sociálka mi dopláca na bývanie 14 €. Je mi ťažko vyžiť zo 70 €, nie to ešte kúpiť si túto zdravotnú pomôcku. Sociálka by mi dala prenosný kyslík, keby som bola zamestnaná. Môž život nie je o žití, ale o prežívaní. Vravia ''myslieť pozitívne'', ale ťažko sa samému myslí pozivítne. Keď musíte prosiť cudzích ľudí, aby Vám prišli trebárs uvariť v sobotu čaj alebo zohriať obed, nakoľko mám opatrovateľku od pondelka do piatka na 7,5 hod. Ale ja verím, že sa všetko v dobré obráti. Modlím sa každý deň a prosím nielen za seba, ale aj za druhých o zdravie. Pýtala som sa aj na transplantáciu pľúc, ale ja mám smolu už aj v tom, že ma nemôžu uspať. Mám oslabené srdce a potrebovala by som aj nejaké liečenie - preliečiť tie pľúca, ale do kúpeľ nemôžem ísť, pretože mi vlhko - voda nerobia dobre. Neviem si poradiť. Keď niekedy zavriem oči, cítim sa ako v rozprávkovom sne. Keď ich otvorím, tak zas realita, pretože snívam o tom, aby som mohla ísť von a žiť plnohodnotne. Preto som si dovolila osloviť Vás - DOBRÍ ĽUDIA. S pokorou a láskou sa na Vás obraciam s prosbou pomôcť mi, aby som len nesnívala o živote, ale žila tú rozprávku v realite. Ja Vám z celého srdca prajem veľa veľa zdravia a Božieho požehnania, veľa lásky. Prosím a zároveň ďakujem všetkým. S pozdravom Vaša Iveta
PS: A nadýchnite sa aj za mňa :-)))
