Z celého srdca vás prosím o finančnú pomoc na potraviny pre moje choré deti.

 Sme naozaj vo veľkej tiesni a okrem nich, nemám žiadnurodinu. Rodičia mi zomreli už dávno, a tak sa sama pretĺkam životom.Nebolo tomu vždy tak, kedysi som pracovala a tešila sa zo života. Všetkosa začalo, keď som sa nesprávne zaľúbila. Nie nadarmo sa hovorí, že láskaje slepá. Priateľ sa ku mne nasťahoval. Po čase som otehotnela, a bohužiaľaž vtedy zistila, že o ňom nič neviem. Pil a hral automaty, náš vzťahsom preto ukončila a tešila sa z príchodu synček, aj keď som zostalasama. Narodil sa mi krásny syn Adamko, ktorý žiaľ nerozprával do svojich 4rokov a má doživotné problémy so štítnou žľazou. Pre matku niet horšejbolesti, ako keď nedokáže pomôcť vlastnému dieťaťu. Keď mal môj syn rok, začalsa mi ozývať bývalý priateľ – Adamkov otec. Bol po operácii a tak som hoprichýlila. Nemal kam ísť. Sľuboval mi, že sa zmenil, a že sa o náspostará a ja som mu uverila. Viem, že som bola naivná, ale asi to bolotým, že som tak túžila po kompletnej rodine. Opäť som otehotnela. Vedela som,že v mojej situácii to nie je rozumné, ale žiaľ stalo sa... Tehotenstvosom ukončiť nemohla. Jednak neviem, či by som to dokázala vôbec urobiťa zdravotný stav mi to ani neumožňoval. Nemohla som ísť „pod narkózu“,pretože mám vážne problémy so srdcom. Tak som si dieťatko nechalas nádejou, že aspoň ono bude zdravé. Priateľ sa vrátil opäť k svojmupredošlému životu, a preto som ho vyhodila už definitívne. Tehotenstvobolo náročné, no nebolo to nič oproti tomu, čo ma malo čakať. Môj druhý synčekAlexko sa narodil s rôznymi diagnózami, jeho imunita bola takmer nulová,bol nepokojný, plačlivý, nervózny. Začal sa kolotoč vyšetrení. Po dvoch rokochzistili, že Alex je hluchý. Na všetky vyšetrenia som musela brať aj staršiehoAdamka, pretože som ho nemala komu nechať.

Momentálne žijem z rodičovského príspevkua párkrát mi ich otec poslal sto eur – podľa toho, či práve pracoval.Počas rokov, kedy som pracovala som si našetrila, ale už som všetko minula nacestu, lieky, liečbu a operácie uší, aby Alex aspoň z časti počul. Operácia stále tisíc eur, ale štátnezaujíma, či na to máte alebo nie. Nemám na plienky pre Alexa a ak by smenemali našu dobrú susedku, nemám dať deťom ani čo do úst. Je to zlatá žena, nosama ledva vyžije, ale vždy nám prinesie polievku. Nikdy na nás nezabudne.

Okrem polohluchoty Alexkovi pribudli diagnózy: autizmus,ADHD, je nezvládnuteľný, záchvaty zúrivosti sú u nás na dennom poriadku.Keď za mnou príde starší syn a opýta sa ma: „Maminka, prečo sa so mnouAlexko nehrá?“ puká mi srdce, hoci mu to vysvetľujem, jeho detská hlávka tonechápe. A vedomie, že sa to nikdy nezmení ma ničí. Z domu sompopredávala postupne rôzne veci, ktoré sa nájdu v bežnej domácnosti.Jediné čo mi zostalo sú postieľky, sedačka, na ktorej spávam a jednaskriňa. Nemám z čoho platiť nájomné – hrozí nám vysťahovanie. Do prácenemôžem ísť, pretože Alex pri sebe okrem mňa nikoho neznesie. Naozaj by mi ani vo sne nenapadlo, že sa raz ocitnem natakom hlbokom dne, a že budem prosiť neznámych ľudí o pomoc.

Preto vás z celého srdca a hĺbky duše na kolenáchprosím, pomôžte nám prežiť. Nechcem nič iné, iba dôstojný život pre mojichsynov. Aby im nebolo zima, aby si mali kde hlávku večer zložiť a abyneboli hladní. Najviac ma bolí vedomie, že  Adamko bude mať so štítnou žľazou doživotnénásledky a Alex sa nikdy nevylieči. Aj keď si zo srdca prajem, aby sa stalraz zázrak, viem, že to je nemožné, no verím, že sa všetko obráti a budemmôcť aspoň normálne žiť a deťom kúpiť jedlo a oblečenie. A pevnedúfam, že to raz budem môcť splatiť v podobe pomoci tomu, kto to budepotrebovať.

ĎAKUJEM z celého srdca za každú pomoc, či už finančnú (pre nás je každéeuro záchranným kolesom), alebo jedlo a ďakujem, že ste si našli čas naprečítanie môjho príbehu.