Pomník pre moju lásku

Volám sa Adriana Kolodyová a mám 45 rokov. Manžel Peter má 48 rokov. Syn Adam 20 rokov. Boli sme šťastná rodina, ktorá si žije svoj sen vo svojom byte, hoci aj s hypotékou. V roku 2011 manžel prišiel o prácu a ja som pracovala v Slovenskej sporiteľni v Trebišove. Časom po vyčerpaní úspor už môj zárobok nestačil na pokrytie nákladov a začali sme meškať so splátkami. Manžel si hľadal prácu ale bez úspechu. Dospelo to až k tomu, že som 29. februára 2012 dostala od svojho zamestnávateľa po 22 rokoch práce výpoveď dohodou. Skutočným dôvodom bolo to, že som mala dlžné splátky na úvere a to by nerobilo dobré menko banke. V júni môj bývalý zamestnávateľ vyhlásil dražbu na náš byt, ktorý sa predal hlboko pod cenu za polovičnú cenu ako bol zostatok úveru. Obidve skutočnosti som sa hanbila povedať svojim rodičom. Tak to za mňa urobil anonym. Po vysťahovaní sa z bytu sme nemali kam ísť. Rodičia nás k sebe nechceli. A k svokrovcom sme ísť nemohli, lebo nebývali sami. Naveľa nás moji rodičia vzali k sebe do rodinného domu. No veľmi za hanbia za to, ako sme dopadli. Celých päť rokov nám to dennodenne pripomínajú, že sme neschopní, darmožráči a bezdomovci. Veľmi ťažko sa prežíva táto situácia. A o to horšie to bral náš syn, ktorý v tom čase mal 16 rokov a práve nastúpil na strednú školu. Už nehovorím o tom, ako nás začalo brať okolie a koľko ľudí sa nám otočilo chrbtom. Celý ten čas sme si obaja s manželom hľadali prácu. Sama som absolvovala neskutočný počet pohovorov, ale bez výsledku. Jedine čo som našla boli len brigády na dokladanie tovaru v TESCU. Manžel od januára 2015 nastúpil ako maliar do Nemocnice SVET ZDRAVIA v Trebišove. Mal zmluvu do konca roka s tým, že ak budú spokojní tak mu dajú zmluvu na neurčito. Po tom všetkom sme boli radi, že sa nám začína dariť. Až prišiel deň 11. 11. 2015, kedy manžela operovali, pre neprehodnosť stravy a tekutín do žalúdka. S krutou diagnózou - zhubný nádor žalúdka - 4. stupeň. Vtedy sa nám zrutil celý svet. Vyoperovať mu nevyoperovali nič, lebo nádor bol poprerastaný po celom žaludku a stene pobrušnice. Syn, ktorý mal vtedy pred stužkovou to veľmi ťažko niesol. Celkovo my všetci traja sme na seba veľmi naviazaní. 4. decembra 2015 manžel začal liečbu chemoterapiou. Bral 10 cyklou do júna 2016. V júli sa k jeho ochoreniu pridružilo ďalšie. Dostal lymfoedenén brucha, slabín, skrota a obidvoch dolných končatín. Podstúpil aj operáciu - vybrali mu zo slabín lymfatické uzlinky.Následne mu bolo robené kontrolné CT vyšetrenie, ktoré ukázalo rapídne zhoršenie zdravotného stavu manžela a boli sme Nemocnicou v Trebišove odoslaní do Východoslovenského onkologického ústavu v Košiciach. Tam manžel podstúpil viaceré vyšetrenia a následne bola zaslaná žiadosť o liečbu do jeho zdravotnej poisťovne. 4. októbra 2016 začal brať ďalšiu chemoterapiu - 2 typy, ktoré dostával každý týždeň ambulatne, a na ktorúsme stále chodili sanitou. Liečbu mal stále schválenú len na tri mesiace a potom sme zase museli absolvovať CT a nanovo žiadať v zdravotnej poisťovni o liečbu. Chemotarapiu zvládal s menšími problémamy. Obidvaja so synom sme boli pri ňom. Na každe jedno vyšetrenie som chodila s manželom. Syn sa medzitým pokúšal dostať na VŠ, ale bez úspechu. Potom nastúpil na šesť mesiacov na absolventskú prax. Manžel bol viac ako rok na PN. Potom mu schválili invalidný dôchodok, no ja som bola stále bez práce. Mám síce schválený invalidný dôchodok na 45 %, lebo mám stanovenú diagnózu sarkoidóza pľúc. K vôli čomu som prišla aj o celý chrup a momentále som bez zubou. Nemám na protézu. A vyliečenie manžela je dôležitejšie. Chodili sme na vyšetrenia na viaceré ambulancie, lebo mal aj ďalšie zdravotné problémy, ktoré dávali so súvisu s chemoterapiou. Dosť často sa mu objavovali teploty nad 40 C. Všetci sme boli plní optimizmu. Nevzdávali sme to. Manžel mal strašnú chuť žiť. V utorok 18. júla sme išli do Košíc na ďalšie podanie chemoterapie. No manžel ju nedostal lebo mal nízky hemoglobín a odporúčili nás do Trebišovova na vybratie aspoň dvoch transfúzií. Manžel mal občas krv v moči, ale keď sme to povedali lekárovi, tak to pripísovali chemoterapii. No v stredu 19. júla sa mu už v moči objavili krvavé zrazeninky. Neviem prečo, veď od operácie v novembri sme pichali fraxiparín. Vo štvrtok 20. júla sme išli na urológiu, lebo manžel už mal aj bolesti v podbrušku, kde nám povedali, že všetko je v poriadku a zaviedli mu katéter. Potom sme išli na transfúziu. Ja som medzitým išla za primárom onkológie, aby manžela nechal v nemocnici, a aby mu zistili prečo vlastne krvaáca. No boli sme odmietnutí. V piatok 21. júla sme išli na podanie ďalšej transfúzie a mne sa podarilo dobaviť, že manžela nechali na chirurgii, aby zistili dôvod krvaácania. Podali mu aj ďalšie transfúzie a dostal aj viacero infúzií. V noci 22. júla manžela preložili z chirurgie na ARO z dôvodu zimnice a znančnému poklesu tlaku. V sobotu dostával ďalšie transfúzie a infúzie. Dostával lieky od bolesti a tlak mu držali s adrenalínom. V nedeľu 23. júla keď sme boli so synom pri ňom už bolesti nemal. Bol aj na kyslíku. Bol len strašne slabý. A to isté bolo aj v pondelok 24. júla, kedy mu ešte robili aj CT. Bol slabý, strašne unavený ale bez bolesti. Celý čas bol pri vedomí a komunikoval. Mysleli sme si, že mu zaberá tá liečba. O 16:30 som išla preč od neho. No nebolo to tak. O 18:45 mi oznámili, že manžel zomrel. Len mesiac po tom, čo oslávil 48 rokov. Prečo? Prečo nám to nikto nepovedal? Prečo mi nikto nepovedal, aby som pri ňom ostala, že zomiera? Vedel, že zomiera? Nelúčil sa. Prečo mi vraveli po CT, ktoré absolvoval začiatkom júla, že sa to zlepšuje? V správe mal napísané - rozpad vnútorného prostredia a rozsev nádoru po celom bruchu. Prečo??? A tu sa začína moje ďalšie trápenie. Nestačí, že sa musíme so synom vyrovnávať s takou obrovskou stratou. Zostali sme so synom bez finančných prostriedkov. Nemala som manžela ani za čo pochovať. Nemala som mu za čo urobiť kar. Nemala som za čom mu ani kúpiť veniec. Ale našli sa ľudia, ktorí mi pomohli v tejto ťažkej chvíli. Len im to musím vrátiť. A nemám z čoho. Bola som si už aj dať žiadosť o vdovský dôchodok. Vypočítali mi cca 100 eur, vraj je to podľa príjmu manžela. Čaká sa na to aj 3 mesiace. Syn medzitým sa rozhodol absolvovať Dobrovoľnú vojenskú prípravu. Na VŠ ho nevzali, práca sa mu nerysovala žiadna, tak išiel tam. Vraj nemá čo stratiť. A možno mu to aj pomôže. Má postarané o bývanie a stravu. Aj keď aj tam potrebuje nemalé finančné prostriedku na dokupovanie potrebných vecí.