Christianko -Autista ! Nevie klamať, pretvarovať sa ...a nemá predsudky...

Volám sa Christián Kunovský. Narodil som sa 22. 12. 1997 v Topoľčanoch. Na svet sa mi akosi nechcelo a preto mojej mamke pôrod museli vyvolať. Po niekoľko hodinovom ťažkom pôrode som uzrel svetlo sveta. Mal som 2 800 gramov a 49 cm.
Nedokázal som sám dýchať. Na istý čas sa mojím prechodným domovom stalo priesvitné čudo – inkubátor. To by nebol až taký problém, väčšina problémom bolo moje srdiečko a dýchanie. Všetkým som ukázal, že som veľký bojovník. O niekoľko týždňov som sa mal hlásiť na neurológii a kardiológii. Akosi som stále nepriberal a mamka so mnou zostala opäť v nemocnici. Pichali mi veľmi bolestivé injekcie. Mamka sa veľmi o mňa bála. Stále plakala. Na kardiológii mi zistili chybu na srdiečku a tak sme museli pravidelne chodiť na EKG. Pomaličky som rástol a priberal. Môj motorický vývoj bol oneskorený. Keď som tri mesiace ešte stále som nedokázal udržať hlavičku a v desiatich mesiacoch som ešte stále nesedel. Chodiť som začal až v dvadsiatich mesiacoch. Začal som cvičiť, čo bolo pre mňa veľmi bolestivé. Nasledovali časté hospitalizácie v nemocnici, hlavne kvôli môjmu vyprázdňovaniu. Dlho som bojoval so stravovaním. Všetko muselo byť rozmixované a ak tam bola malá hrudka, všetko som vyvrátil. Veľmi často bývam dodnes chorý. Moja mamka míňa nemalé peniaze na lieky a vitamíny pre mňa. Keď som mal tri roky, diagnostikovali mi autizmus, Nerozprával som a nevšímal som si okolie okolo seba. Dodnes mi chýba očný kontakt. Moju mamku veľmi ľúbim. Jej jedinej to viem dať najavo. Keď som mal päť rokov, môj ocko od nás odišiel. Moja mamka zostala na mňa sama. Nemala nikoho, o koho by sa mohla oprieť, pretože vyrastala v detskom domove. Prežívala so mnou ťažké obdobie, hlavne kvôli financiám. Neraz si poplakala. Keď som mal sedem rokov, nastúpil som do prvej triedy pre žiakov s autizmom. Dnes už mám strnast rokov. Mám nového ocka a bračeka Samka. Vytvoril som si svoju vlastnú reč, ktorej rozumejú len moji najbližší. Naučil som sa čítať a matematika mi ide celkom dobre. Veľmi ma baví aj práca s počítačom. Viem už aj sám plávať v kolese. Možno pre niekoho je to úplná samozrejmosť, no pre mňa znamenajú tieto zručnosti veľmi veľa. Tak ako každé dieťa snívam a túžim po mnohých veciach. Moja mamka vie najlepšie po čom. Snaží sa mi splniť to „čo mi vidí na očiach“, ale viem, že nemôžem mať všetko, pretože mamička nepracuje, aby mohla byť so mnou doma a starať sa o mňa. Zostanem snívať ďalej a počkám si, veď dobrých ľudí je na našej zemeguli stále dosť...