Život sa s nami nemazná

Volám sa Zdenka Belánová a tento príbeh píšem v bratovom mene, lebo to ešte dokážem, je však otázne dokedy, lebo aj ja mám s rukami problémy. Vráťme sa však k môjmu bratovi. Peter má 33 rokov a približne, keď mal 25 mu túto chorobu diagnostikovali. Ruky sa mu triaslli aj predtým, ale lekári len tipovali, čo to je. Mal aj iné príznaky. Nikdy nebol moc komunikatívny, akoby mal svoj vlastný svet a vždy z neho bolo treba ťahať slová ako z chlpatej deky. Strašne zabúda a lepšie to už nebude, len a len horšie. Táto choroba sa bohužiaľ nedá vyliečiť, dá sa iba liekmi kontrolovať a utlmovať. Môj brat skoro celé dni prespí, všetko čo dokáže je ísť na záchod, najesť sa a znova len spí. Treba mu pomáhať pri každej činnosti, lebo to sám nedokáže. Nevie sa pohybovať ako iní ľudia, choroba a aj lieky ho veľmi spomaľujú, robí mu problémy nohy dvíhať normálne ako pri bežnom kroku a tak ich často len ťahá, nedokáže sa postaviť sám z postele, preto by bolo dobré kúpiť polohovateľnú posteľ, ktorá sa mu veľmi zíde aj do budúcnosti. Tak isto by bolo treba poriešiť vstup do domu. Teraz máme schody. Bolo by potrebné postaviť nejaký bezbariérový prístup. Okrem toho by bolo treba poriešiť aj novú strechu, táto čo máme je stará a dlho už nevydrží a do bratovej izby, ale aj do obývačky zateká. V chodbe by bolo treba urobiť protišmykovuú podlahu, vytrhať starú a urobiť novú, aby sa bratovi tak nešmýkalo. Lenže toto všetko stojí veľa peňazí, jednoducho na to nemáme. Brat berie také silné lieky, ktoré keby nebral, tak by bol veľmi agresívny. Keď ešte žila mamka často sme k nemu museli volať rýchlu, no s nimi zároveň prišli aj policajti. Automaticky ich poslali, keď som volala na 112 a povedala som im, že je agresívny. Pravidelne každý rok chodí na približne mesiac do nemocnice na preliečenie na psychiatrické oddelenie, každý rok sa mu stav zhorší, pravidelne v lete, neviem prečo, zrejme kvôli teplu.  Mamka nám 15. decembra 2017 zomrela a dovolím si tvrdiť, že aj kvôli bratovi, veľmi sa kvôli nemu trápila a hoci aj ona mala zdravotné problémy, nešla si za tým. Bála sa o Peťa. Nechcela, aby mu niečo v živote chýbalo. Chcela, aby bolo vždy o neho postarané, aby mal navarené, oprané, aby bol proste zaopatrený. O toto všetko sa po maminej smrti starám ja a oco, ale on chodí do roboty. Ja som od 16. novembra 2017 na chorej kvôli rukám, tiež sa mi trasú a nedokážem už takto naďalej pracovať. Triasli sa mi aj predtým, odkedy si pamätám, ale zvládala som chodiť do práce, ale už je to nad moje sily.  Zvládala som všetko ako iní ľudia, možno mi to trvalo trocha dlhšie, ale nikdy som nepovedala, že neviem a nikdy som sa vopred nevzdávala. Môj brat má 50 % invalidný dôchodok a dostáva niečo vyše 100 euro, čo je nič v dnešnej dobe. Keby nám finančne nepomáhal oco, tak ja neviem, čo s nami bude. Po mamine sme zdedili rodinný dom s bratom napolovicu, oco sa  svojej časti vzdal v náš prospech, s tým že má doživotné právo užívania. Aj ja si chcem vybaviť invalidný dôchodok, preto chodím po doktoroch a som objednaná na mnoho vyšetrení, aby sa zistilo, prečo sa mi ruky trasú. Podľa mňa to bude genetické. Hoci je na 100 % potvrdené, že ja parkinsona nemám, ale určité znaky tam sú.  Ruky sa mi nielen trasú, bolia ma kĺby a je to stále horšie. Možno to bude aj od chrbtice, lebo mám diagnostikovanú posturálnu kyfózu na viacerých miestach chrbtice. Nebudem špekulovať radšej, prečo je môj stav taký, aký je. Preto Vás dobrí ľudia prosím v mene nás oboch (ale najmä v mene môjho brata) pomôžte. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem.