Prosím o pomoc na rehabilitacie

Dobrý deň 

Volám sa Miroslav Tóth. som po mozgovej porazke. Do bdelej kómy som sa pod tlakom náročnej práce dostal 6.3.2014. Za krátko na to v juli toho isteho roku sa mi narodilo druhá dieťa, ktoré má chodí pravidelne navsevovat k mojim rodičom žiaľ je to pre mňa moc ťažké pretože tak veľmi by som túžil sa s nim hrať a obývať ho z celej sili a hlavne sa o neho starať aby mu nechýbalo nič potrebné. túžim tiež vsetku tu obrovsku starostlivosť ktorou ma 24 h denne 7 dní v týždni moji drahý obetavy rodičia odbaruvaju vrátiť im aby uz nemuseli sa oni o mňa starať ale ja o nich tak ako by to malo byť. 

Som veľký mohutný chlap a moji tiež chorlavy rodičia uz 6 rokov sa takto si mnou trápia. žijeme z ich dôchodkov z ktorých musia tiez platiť úver ktorý si vzali na moju liecbu pred par rokmi. A z mojho invalidneho musim platit 110 e na druhe dieta este vyzivne. Je to pre mojich rodicov tazke pretoze uz vsetko co mali popredali a stále mi treba plienky podlozky hygienické potreby a dezinfekcie špeciálnu stravu a toľko veľa toho okrem iného . No najviac by mi pomohla rehabilitacia pravidelná a tiez masáže. Aby som mohol napredovať uz pár krát som bol aj v Adeli rehabilitačné centrum Piestany.

Nedávno sa mi prihodil nepríjemný úraz počas cvičení  v jednom rehabilitačnom centre od vtedy to ide akoby odznova. Roztrhli mi sval na pravej ruke. Vdaka Bohu je uz lepsie no maval som vysoke horucky a bolesti. Robil som už pokroky a stav sa mi znovu tak zhoršil ze sa vrátil do počiatočnej stavu. osetrujuci lekar nam povedal ze budem mat trvale nasledky vďaka tomuto zraneniu počas cvičení. Veľmi túžim žiť možno nie úplne ako predtym ale aspoň tak aby moji rodičia si mohli tiež oddýchnuť a aby môj syn mal otca ako treba.

Všetko toto je veľmi ťažké pre mojich rodičov ktorý sa tak veľmi dobre o mňa starajú že lekári ich vždy pochválila ako príkladne sa o mňa starajú ze nemám žiadne prelezaniny a som vždy čistý. často bývam chorý stačí malo a mám horucky a rodičia ňom stop fungujú pri mne.ťažko sa mi na to pozerá ale nič nezmozem sam. 

Samozrejme tento text napíšem ja som totiž to rád keď zdvihnem chrumku k ustam. Píše ho jedna rodinná priateľka. No možno keby som ho mohol ja písať tak by som to pre seba ani nechcel. Možno by som nebojoval keby som bol na to sam keby nebolo mojho malého 6 ročného syna ktorý má tak veľmi potrebuje. Keby nebolo mojich obatavych rodičov ktorý sa tak veľmi snažia. Ja by som to určite sám vzdal ale keď vidím ich námahu a synovu túžbu a potrebu mat pri sebe otca tak verte ze chcem bojovať a chcem žiť pre týchto ľudí ktorí má potrebujú a chcú aby som znova žil.

Ďakujem za pomoc všetkým