Pomoc pre maminu - veľkú bojovníčku

Volám sa Peter Satina a chcem Vám predstaviť moju rodinu. 

Manželka Milka (45), Patrik (19), Lenka (16), syn Peter (21). Doterazsme si nažívali ako bežná rodina, žili sme chalupou, záhradou, prácou, školaminaších detí. Všetko sa však zmenilo 15.9.2018. Manželka večer pred spaním odpadla. Volali sme RZP, deti dávali mame umelé dýchanie, oživovali ju. Po prevoze do nemocnice jej bola diagnostikovaná CMP-HEMORAGICKÁ. Po naliehaní p.primárky bola prevezená do Martina na operáciu. Vďaka nej je ešte medzi nami,lebo jej nedávali žiadnu šancu, a pomaly im na pohotovosti odchádzala kvôli zle stanovenej diagnóze lekárom RZP. Po operácii bola hneď prevezená naspať do PB  s minimálnou šancou na prežitie a podľa lekárov s prognózou, že aby sme zlepšenie nečakali,že mozog moc zakrvácal a poškodenie je veľmi rozsiahle. Kázali nám hladaťsi hospic kam ju umiestnime. Našej rodiny sa zmocnil strach, neistota a beznádej. Vedeli sme, že ak jej nepomôžeme my, nepomôže jej už nič. Od prvého dňa sme s ňou začali cvičiť, masírovať, polohovať, rozprávať sa s ňou. Bola v kóme, množstvo prístrojov a zlé prognózy nám na duševnej pohode nepridávali. Útechu sme hladali už len v modlitbách a kňazovi. Nehýbala ničím, dýchali za ňu prístroje, občas bolo vidieť mimovoľné zášklby. Asi po mesiaci sme si všimli ako pohla palcom na ľavej ruke,neskutočná radosť a chuť pracovať s ňou ešte viac. Pravidelne sme ju cvičili, cez bolesť, slzy, mnohokrát sme išli do neznáma, skúšali sme mnohé praktiky, všetky rady čo nám kto povedal. Ruka sa začala pomaly prebúdzať a s ňou aj noha. Vianoce sme strávili celá rodina v nemocnici. Vďaka p. primárke zostala na neurológii do konca roka. Potom bola preložená na ODCH Ilava. Stav sa minimálne zlepšoval. Chceli sme vybaviť hyperbarickú komoruv TN. Bohužiaľ p.primá z Ilavy nevedel poriadne v akom stave manželka je a napísal do správy že je v kóme a liečba by bola zbytočná. Nevedel že už to nie je kóma keď hýbala rukou a nohou na povela občas odpovedala na otázky žmurknutím. Museli sme primárovi HBO komory doniesť videá a presvečiť a prosiť ho, aby to predsa len skúsil, že pomaly sa začína hýbať. Dodnes mu ĎAKUJEM! že nás prijal s tým, že tam budeme ubytovaní a musím tam byť aj ja aby som bol sestrám nápomocný, pretože ňom mali veľa práce a nemali by čas sa o ňu starať a voziť ju po terapiách. Veľmi nám to pomohlo, pretože som sa naučil ako prebaľovať, starať sa o PEG, ako robiť hygienu, dávať lieky. Od vtedy sme nerozmýšlali kam ju umiestnime, lebo sme vedeli že doma to už nejako zvládneme, pretože sme sa jej už nebáli! Po piatich mesiacoch prišla domov, bol to stres, neistota, strach,chaos, všetko nové, všetko sme museli prispôsobiť jej stavu. Nebolo to jednoduché a ani nie je, postupne sa stým snažíme žiť. Dlhodobo sme vybavovali NRC Kováčová, konečne sa podarilo a nastupujeme na liečbu. Boli sme v ADELI, to bol ďalší významný krok. Nečakali sme zázraky, ale posunulo nás to v tom zmysle, že sme sa naučili nové cviky, polohy,presuny, veci, ktoré nám uľahčujú život. Raz mala Milka dobré dni, inokedy horšie, striedala domov s nemocnicami. Vyskytli sa komplikácie či už s trávenim, PEG-om, opatovne musela podstúpiť reoperáciu hlavy. Momentálne sme doma, cvičíme, chodíme s vozíkom na prechádzky, posledné mesiace sa pomaly rozrozpravála a tak sa komunikácia s ňou veľmi zlepšila, pretoze už nam povie či ju niečo boli alebo či niečo potrebuje. Kúpili sme drevenú rebrinu pri ktorej sa učí sama sa postaviť a vydržať v stoji. Stav je ťažký, ale snažíme sa jej život spríjemniť natoľko aby sa cítila komfortne.

Dúfame, že stav sa bude už len zlepšovať a manželka bude napredovať. Veríme že sa aj s našou pomocou postaví na nohy, pretože ona si to zaslúži.

Peter Satina