Arteterapia – cesta pomoci chorým a postihnutým ľuďom
Trvanie výzvy:
27. decembra 2013 - 27. decembra 2014
Cieľ výzvy
Získať dostatočné množstvo finančných prostriedkov.
Autor výzvy
Príbeh
Arteterapia – cesta pomoci chorým a postihnutým ľuďom
Mať prácu a robiť ju rád. Venovať sa jej naplno, celým svojim srdcom. Táto kombinácia je dnes už veľmi zriedkavá. Ja ju mám takmer na dosah. Získanými finančnými prostriedkami by som si chcela zaplatiť dvojročný akreditovaný arteterapeutický kurz a získať status arteterapeuta. Následne, cestou arteterapie – terapie umením, pomáhať chorým a postihnutým ľuďom, pretože zmyslom môjho života je práve „POMOC“.
Mala som devätnásť, keď som po prvý raz prišla na to, čo by som chcela vo svojom živote robiť, čomu sa venovať. No nemala som žiadnu konkrétnu predstavu. Jasné mi bolo len to, že túžim po zmene a že môj dovtedajší, nudný a ničím zvláštny, život nemá ďalej zmysel. Spočiatku som nevedela ani to, ktorým smerom sa pustiť. Až po niekoľkých týždňoch, takmer po pol roku, som prišla na to, že zmyslom môjho ďalšieho života môže byť jedine pomoc iným. Moje cestičky ma teda naviedli správnym smerom...
...prišla som do zahraničia. Rozhodla som sa začať tu novú etapu svojho života, a teda ísť za jeho novým zmyslom. Pracovala som s deťmi ako Aupair. Bola to veľmi náročná práca, najmä pre mladé a neskúsené dievča, akým som bola v tom čase práve ja. Ako sa však hovorí, čas je všeholiek. Inak tomu nebolo ani teraz. Najskôr som sa učila dieťa počúvať a vnímať jeho potreby. Neskôr som začala využívať rôzne prostriedky na rozvoj jeho osobnosti a intelektu. A v neposlednom rade som sa podieľala na jeho výchove a osobnostnom raste. Po určitom čase som dostala pocit, akoby som bola pri deťoch už viac nepotrebná. V skutočnosti to bolo však znamenie, ktoré mi hovorilo, že je čas ísť ďalej...
...dostala som sa k práci so seniormi. Na pohľad k jednoduchej práci, o ktorej si v tom čase dosť veľa ľudí myslelo, že ju zvládne. Rovnako ako ja. Opak je pravdou. Táto práca je omnoho náročnejšia ako práca s deťmi. Kým dieťa je na tomto svete novým človekom, ktorý sa všetko od nás len učí, starý človek má život už za sebou a sám veľmi dobre vie, čo je správne a čo nie. Napriek všetkým trápeniam a strastiam, prežitých hlavne v začiatkoch, som rada, že som prešla aj touto etapou „hľadania sa“ v sebe samej. Pri senioroch som posilnila svoju trpezlivosť, viac otvorila svoje oči a uši, aby som dokázala viac vidieť a počuť, a koniec koncov, aby som sa dokázala v živote oveľa lepšie poohliadnuť po lepších životných príležitostiach...
...jednej z nich som sa asi po troch rokoch chopila. Začala som študovať. No musím sa priznať, že len túžba po tom, že od seba stále viac chcem a od seba stále viac čakám, nestačila. Ešte pred začatím školy som sa dostala do rozporu so základnými existenčnými problémami. Nastúpiť na denné štúdium znamenalo zanechať prácu, ktorá ma živila. Nakoľko pochádzam z rodiny s veľmi zlou finančnou a sociálnou situáciou, bol to obrovský problém. Rodičia ma nedokázali podporiť tak, akoby chceli a ako by som potrebovala. Nakoniec sa mi však vďaka sociálnej, psychologickej a finančnej podpore úplne cudzích ľudí podarilo úspešne doštudovať. Skončila som ako diplomovaná všeobecná sestra a tým nadobudla to, čo som od seba viac chcela a čakala ešte pred štúdiom. Rôzne odborné vedomosti a zručnosti.
Prejsť takouto niekoľkoročnou náročnou životnou cestou nebolo vôbec jednoduché. Ešte v prvom semestri som ochorela a boj s touto chorobou mi na náročnosti skutočne neubral. Trvalo niekoľko mesiacov, ba až dva roky, kým som začala robiť prvé pokroky v liečbe. Dovtedy to znamenalo len návštevy psychiatra, nastavovanie vhodnej liečby, absolvovanie nespočetného množstva psychoterapií. Odvtedy prešli už ďalšie tri roky a nielen vďaka skutočne perfektnému tímu odborníkov, ale aj vďaka mne – sebe samej, stojím na vrchole, odkiaľ už vidno môj cieľ. Počas tejto sebaskúsenostnej etapy som sa naučila oveľa lepšie vnímať svoje city a pocity, spĺňať svoje potreby a túžby, zameriavať sa na svoje ciele.
Vďaka tomuto procesu sebaskúsenosti a sebapoznávania som sa opätovne, po niekoľkých rokoch, začala venovať výtvarnému umeniu. Tvorila som všetko, od základnej kresby, cez hlinu až po v praxi rôzne využiteľné produkty. Popri práci zdravotnej sestry, som vo voľnom čase nielen tvorila, ale sa aj venovala psychológii človeka. Už vtedy som začala tušiť, že ešte stále nie je koniec, že ešte stále som celkom nedosiahla naplnenie svojho cieľa. Vedela som však, že chcem spojiť príjemné s užitočným a pri tom som sa ďalej držala zmyslu svojho života. A tak, na popud informácii, získaných od odborníkov a z internetu, som sa rozhodla absolvovať tento dvojročný kurz arteterapie - Intervencia umením – arteterapia v procese socializácie, reedukácie, výchovy a liečby.
Nakoľko však nespĺňam jednu z podmienok – zaplatenie poplatku 2000 Eur, nemôžem do kurzu nastúpiť. Preto prosím vás, milí čitatelia, o akýkoľvek finančný príspevok, potrebný na to, aby som mohla získať potrebné odborné vedomosti a zručnosti, a koniec koncov aj status arteterapeuta. Prácou v tejto pozícii by som chcela pomáhať lepšie porozumieť trápeniu chorých, dopomôcť k presnejšej diagnostike ochorení a predovšetkým byť súčasťou procesu liečby chorého.
Moje aktuálne kontaktné údaje:
0910 206 762
veronika.fuchsova6933@gmail.com
...prišla som do zahraničia. Rozhodla som sa začať tu novú etapu svojho života, a teda ísť za jeho novým zmyslom. Pracovala som s deťmi ako Aupair. Bola to veľmi náročná práca, najmä pre mladé a neskúsené dievča, akým som bola v tom čase práve ja. Ako sa však hovorí, čas je všeholiek. Inak tomu nebolo ani teraz. Najskôr som sa učila dieťa počúvať a vnímať jeho potreby. Neskôr som začala využívať rôzne prostriedky na rozvoj jeho osobnosti a intelektu. A v neposlednom rade som sa podieľala na jeho výchove a osobnostnom raste. Po určitom čase som dostala pocit, akoby som bola pri deťoch už viac nepotrebná. V skutočnosti to bolo však znamenie, ktoré mi hovorilo, že je čas ísť ďalej...
...dostala som sa k práci so seniormi. Na pohľad k jednoduchej práci, o ktorej si v tom čase dosť veľa ľudí myslelo, že ju zvládne. Rovnako ako ja. Opak je pravdou. Táto práca je omnoho náročnejšia ako práca s deťmi. Kým dieťa je na tomto svete novým človekom, ktorý sa všetko od nás len učí, starý človek má život už za sebou a sám veľmi dobre vie, čo je správne a čo nie. Napriek všetkým trápeniam a strastiam, prežitých hlavne v začiatkoch, som rada, že som prešla aj touto etapou „hľadania sa“ v sebe samej. Pri senioroch som posilnila svoju trpezlivosť, viac otvorila svoje oči a uši, aby som dokázala viac vidieť a počuť, a koniec koncov, aby som sa dokázala v živote oveľa lepšie poohliadnuť po lepších životných príležitostiach...
...jednej z nich som sa asi po troch rokoch chopila. Začala som študovať. No musím sa priznať, že len túžba po tom, že od seba stále viac chcem a od seba stále viac čakám, nestačila. Ešte pred začatím školy som sa dostala do rozporu so základnými existenčnými problémami. Nastúpiť na denné štúdium znamenalo zanechať prácu, ktorá ma živila. Nakoľko pochádzam z rodiny s veľmi zlou finančnou a sociálnou situáciou, bol to obrovský problém. Rodičia ma nedokázali podporiť tak, akoby chceli a ako by som potrebovala. Nakoniec sa mi však vďaka sociálnej, psychologickej a finančnej podpore úplne cudzích ľudí podarilo úspešne doštudovať. Skončila som ako diplomovaná všeobecná sestra a tým nadobudla to, čo som od seba viac chcela a čakala ešte pred štúdiom. Rôzne odborné vedomosti a zručnosti.
Prejsť takouto niekoľkoročnou náročnou životnou cestou nebolo vôbec jednoduché. Ešte v prvom semestri som ochorela a boj s touto chorobou mi na náročnosti skutočne neubral. Trvalo niekoľko mesiacov, ba až dva roky, kým som začala robiť prvé pokroky v liečbe. Dovtedy to znamenalo len návštevy psychiatra, nastavovanie vhodnej liečby, absolvovanie nespočetného množstva psychoterapií. Odvtedy prešli už ďalšie tri roky a nielen vďaka skutočne perfektnému tímu odborníkov, ale aj vďaka mne – sebe samej, stojím na vrchole, odkiaľ už vidno môj cieľ. Počas tejto sebaskúsenostnej etapy som sa naučila oveľa lepšie vnímať svoje city a pocity, spĺňať svoje potreby a túžby, zameriavať sa na svoje ciele.
Vďaka tomuto procesu sebaskúsenosti a sebapoznávania som sa opätovne, po niekoľkých rokoch, začala venovať výtvarnému umeniu. Tvorila som všetko, od základnej kresby, cez hlinu až po v praxi rôzne využiteľné produkty. Popri práci zdravotnej sestry, som vo voľnom čase nielen tvorila, ale sa aj venovala psychológii človeka. Už vtedy som začala tušiť, že ešte stále nie je koniec, že ešte stále som celkom nedosiahla naplnenie svojho cieľa. Vedela som však, že chcem spojiť príjemné s užitočným a pri tom som sa ďalej držala zmyslu svojho života. A tak, na popud informácii, získaných od odborníkov a z internetu, som sa rozhodla absolvovať tento dvojročný kurz arteterapie - Intervencia umením – arteterapia v procese socializácie, reedukácie, výchovy a liečby.
Nakoľko však nespĺňam jednu z podmienok – zaplatenie poplatku 2000 Eur, nemôžem do kurzu nastúpiť. Preto prosím vás, milí čitatelia, o akýkoľvek finančný príspevok, potrebný na to, aby som mohla získať potrebné odborné vedomosti a zručnosti, a koniec koncov aj status arteterapeuta. Prácou v tejto pozícii by som chcela pomáhať lepšie porozumieť trápeniu chorých, dopomôcť k presnejšej diagnostike ochorení a predovšetkým byť súčasťou procesu liečby chorého.
Moje aktuálne kontaktné údaje:
0910 206 762
veronika.fuchsova6933@gmail.com
