Delfinoterapia pomáha Lackovi rozprávať a stonožka chodiť do školy

Keď sa tak začal s revom prudko hojdať doma na zemi, ľahla som si k nemu, aby som vyskúšala, čo asi pri tom cíti. Zjemnil pohyby, tak som spomalila tiež. Zasa spomalil, ja tiež. Žiadne priame pohľady. Takto sme sa potom hojdali spolu pár minút v príjemnom tempe. O týždeň zasa začal na zemi legovou kockou nahlas škriabať našu novú plávajúcu podlahu. Sadla som si k nemu a začala som si podlahu ničiť s ním. Vtedy sa mi prvý raz pozrel do očí. Vedela som, že mám vyhrané. Od vtedy ak niečo chcel, chytil ma za ruku a podal si to mojou rukou. Či už hračku, alebo jedlo do pusy. Neskôr som sa dozvedela z odbornej literatúry, ktorú som začala študovať, že to, čo som s ním robila, je súčasť metódy son-Rice. A takto som intuitívne došla na rôzne metódy, ako pracovať s autistom. Do dedinskej škôlky mi ho nechceli zobrať, že musí najprv absolvovať psychologické vyšetrenie, odtiaľ ma poslali zasa na ušné, lebo psychologička si myslela, že nepočuje - na jej požiadavky vôbec nereagoval. Vyšetrenie v narkóze ukázalo, že síce má horšiu počuteľnosť v pásme hlbších tónov, zato počuje z ultrazvukov viac, ako bežní ľudia. To nás inšpirovalo na delfinoterapiu v jeho šiestom roku života. Delfíny také zvuky vraj vydávajú a pomáha to pri rôznych stavoch. Áno, môžem potvrdiť značné, značné zlepšenie. Lacko už rozpráva. Pre mnohých nezrozumiteľne, ale rozpráva. V škole už väčšinou nepotrebuje obrázkové kartičky, rozumie ľudskej reči. Vďaka delfínom a jednotnej tvrdej práci doma i v škole sme ho vytiahli na stredný stupeň mentálnej retardácie. Boli sme na delfinoterapii v januári 2012 na Ukrajine, lebo tak to vychádzalo najlacnejšie. Nešli sme sa predsa kúpať, ale liečiť. Avšak kmeňový detský domov, ktorého bol v tom čase chovancom mu prispel 200 eur, nadácia Rozum a cit 300. Od drobných darcov sme vyzbierali 40 eur a moji 85 roční rodičia cudziemu dieťaťu dali 500. Zbytok sme dali my z našetrených, ale časť sme si museli požičať v Provident. A to viete, aké majú úroky. Každý deň mi chlapec povedal nové slovo, začal sa rozvíjať priam skokmi, žiaden plač a zlostné kopanie, keď sa mu v autobuse niekto prihovoril... Terapeut doporučoval liečbu zopakovať po 6 mesiacoch a potom tretí raz po 2 rokoch. Žiaľ, z finančných dôvodov sa nám to nepodarilo. Lacko začína v rozvoji zasa stagnovať :-(. Lacko je iný ako ostatné deti. V lete ťahá sane, v zime jazdí na kolobežke. Ľúbi zvieratká. Ale ľúbi ich tak silno, že musíme vyberať také, aby jeho stisk vydržali. Bývame na dedine, čo je pre neho ideálne. Denne (už od augusta minulého roka) ho môžete vidieť so stonožkou na kolieskach. Vodí Rafaelu do školy v Bratislave a mne sa tak popri ňom ľahšie kráča. Keďže som odišla minulý rok do dôchodku, musela by som dieťa, o ktoré nikto od narodenia nejavil záujem (bol pre niekoho nechceným vianočným darčekom), vrátiť do ústavu. Súd mu, na šťastie, priklepol u nás doživotie :-). Pri jeho diagnóze (F 84 - detský autizmus) by sa už určite uzavrel do seba celkom a všetka naša práca s ním by prišla navnivoč. Preto si myslíme, že ďalšia terapia s delfínmi je nevyhnutná. Pomôžete? Ď A K U J E M E ! Ak chcete o našej rodine vedieť viac, môžete si pozrieť v archíve STV 2 reláciu Família z 8.11.2013, ktorú budú opakovať 4. apríla 2014. Toto dieťa je už totiž v našej rodine ôsme a iba jedno sa nám narodilo, to tretie v poradí. Na žiadne z nich som od ľudí nič nežiadala, hoci problémov aj finančných bolo dosť. Tie adoptované boli predsa naše a výchovou tých ďalších som splácala dlh spoločnosti, ktorá mi ich zverila. A tento najmenší? Treba ho ľúbiť takého, aký je. Láska bez podmienok robí zázraky :-) No a delfíny tiež :-D