Terapie pre dvoch malých bratov

Každé dieťa je jedinečné a v každom sa ukrýva potenciál urobiť svet trochu krajším miestom. Ja mám 2, dvoch krásnych usmievavých a výnimočných synov Peťka a Jurka. Sú to moje slniečka a aj keď je každý deň náročný, snažíme sa spolu všetko zvládať s úsmevom. 

Peťko má 10. Narodil sa s vrodenou vývojovou chybou - diafragmatická hernia - bez ľavej bránice. Bránica je hlavný dýchací sval a oddeľuje hrudník od brušných orgánov. Keďže ju Peťko nemal, na pľúca sa mu zosunuli orgány z bruška, žalúdok, slezina, črevá i časť pečene a pľúca sa nemali kam vyvýjať. Po pôrode sa raz nadýchol a prestal dýchať. Našťastie už pri pôrode boli detskí lekári, ktorí ho okamžite napojili na dýchacie prístroje. A začal sa ťažký boj. Peťkovi nedávali šancu na prežitie, keďže jeho stav bol veľmi vážny. Peťko mohol byť operovaný až týždeň po narodení, kedy síce nebol stabilizovaný, no bol v najlepšom stave, v akom dovtedy bol. No komplikácie nás sprevádzali počas celej hospitalizácie. Peťkovi museli 5x reoperovať bruško, prekonal niekoľko ťažkých sepsí, ťažkých zápalov pľúc, bol napojený 21 dní na mimotelový krvný obeh tzv.ECMO. Vďaka obrovskému úsiliu lekárov a tiež konzultáciami s Bostonskou nemocnicou a lekármi, sa Peťka podarilo zachrániť. Obrovský problém bolo Peťkove dýchanie, keďže stále potreboval pľúcnu ventiláciu. Prvýkrát sme z nemocnice odchádzali, keď mal Peťko takmer 11 mesiacov. Na pľúcnej ventilácii, s kyslíkom, so zavedenou hadičkou na príjem výživy a tekutín. No táto dlhá hospitalizácia a komplikácie sa podpísali pod jeho psychomotorický vývin. Peťko do dnešného dňa prekonal 16 operácií na Slovensku a v Čechách. Napriek svojmu veku sa Peťko posadí iba s pomocou, prejde pár krokov tiež iba s pomocou. No vďaka veľkému počtu absolvovaných terapií a rehabilitácií, už nepotrebuje pľúcnu ventiláciu, kyslík ani tracheostómiu. Aj vďaka Vám mohol Peťko absolvovať desiatky cvičení a pobytov v Čechách, v Maďarsku a na Slovensku. No má pred sebou dlhú cestu. Potrebuje ešte veľa rehabilitácií a terapií, aby sa jeho zdravotný stav nezhoršoval, aby išiel pomaly vpred.., ,,do cieľa´´.

A náš Jurko. Čakali sme, že všetko je v poriadku. Aj bolo. Tehotenstvo bezproblémové, žiadne problémy. No Jurko sa narodil s omotanou pupočnou šnúrou, bol odsávaný z dutín. Videla som ho až po troch dlhých minútach, ešte bol fialový. Nemal žiadne iné komplikácie. Až asi po roku života sme si všimli, že niečo sa deje. Spustili to asi hospitalizácie a odlúčenie od mamy. Keďže v tom čase som musela často s Peťkom do nemocnice. V tom čase sa Jurko začal uzatvárať, strácal očný kontakt, prestal džavotať... Keďže bol malý, nikto tomu nepripisoval dôležitosť, "však to ešte dobehne". Asi od dva a pol roka chodil do súkromného centra. Jurko má 5, je hyperaktívny, neobsedí na jednom mieste, nerozpráva, ani neukáže. Najhoršie je, že nerozlišuje nebezpečenstvo. No je vždy dobre naladený, usmievavý. Má svoje strachy, bojí sa nových vecí... Keď idem s Peťkom na rehabilitačný pobyt, vždy chodí s nami aj Jurko, aj preto musím vyberať centrá, kde môžu to svoje absolvovať obaja a hlavne, kde sa neboja. 

Toto sú moji bojovníci, vždy usmievavé slniečka, Peťko a Jurko. Snažím sa robiť, čo je v mojich silách. Blízku rodinu nemáme, nemáme ani babky, dedkov, ktorí by občas pomohli... Ale máme Vás, dobrých ľudí, ktorí sa mojim chlapcom snažia pomôcť a za to Vám všetkým patrí obrovské uznanie a vďaka! Ďakujem! mama Andrea