Pomôžte tatinovi Miroslavovi s rehabilitáciami po bakteriálnej meningitíde

Milí darcovia,

manžel má šancu na návrat do bežného života bez pomoci ale ostane do konca života na posteli. Do dňa 18.07.2025 sme žili ako každá normálna rodina.

Pracovali sme, starali sme sa o naše deti a spolu sme zvládali všetko čo nám život pripravil. Milovali sme sa navzájom tak veľmi, že akékoľvek odlúčenie bolo pre nás nepredstaviteľné. Až prišiel deň 18.07.2025 a všetko sa zmenilo. Manželovi ostalo nevoľno v práci, začal vracať a bolela ho hlava, tak ho šéf zobral domov s tým ze sa vyspi a bude ok. Keď prišiel domov a zmerala som mu tlak, ktorý mal 180/130 vedela som, že niečo nie je ok, tak som zavolala zdravotnú službu. Sanitku nám na prvý krát neposlali, ale povedali, že za hodinu zavolajú, či je manželovi lepšie. Lenže za 15 minút nato začalo manžela triasť celého od zimy a jeho teplota rýchlo stúpala až na 39,5. Tak som znova volala rýchlu zdravotnú službu, aby nám poslali sanitku, lebo manželovi je horšie.  Tento krát keď prišli ho zobrali na urgent s tým, že asi za dve hodiny mám zavolať a potom prísť pre neho. Lenže ani po 4 hodinách nikto nič nevedel a ja som tam stála na chodbe a čakala som čo bude ďalej. Na moje naliehanie ma pustili za ním dnu, snažila som sa ho osloviť, ale len jemne pootočil hlavu no nijak na mňa extra nezereagoval. To som vedela, že je to niečo veľmi vážne, nakoľko môj manžel na môj hlas reagoval vždy. Nakoniec po 5 hodinách na urgente ho preložili na neurológiu tam sa už nevedel hýbať, ani nereagoval na nikoho. Urobili mu lumbálnu punkciu a zistili, že manžel má meningokokovú meningitidu žiaľ bakteriálnu, ktorá je veľmi agresívna. Ešte v ten večer ho dali na atb no stav sa tak rýchlo a rapídne zhoršoval, že skončil do rána na ARE oddelení v Trnave.

Nikto sme nevedeli čo bude ďalej. Ja som tam hneď na obed utekala za ním, aby som vedela čo sa deje a vtedy mi oznámili, že manžel už nedýcha sám, že dostal sepsu, má multiorganové zlyhávanie a jeho život je v rukách božích..ale s najväčšou pravdepodobnosťou neprežije najbližších 24 hodín. Zrúti sa mi celý svet. Manžel je a vždy bude najväčšia láska môjho života, môj priateľ, človek, ktorý bol vždy taky silný a miloval svoju rodinu je teraz na pokraji smrti a bojuje o život. Našťastie manžel veľmi zabojoval a držal sa z celých síl a prežil..asi po 17 dňoch v umelom spánku ho začali prebúdzať. Všetci sme sa strašne tešili, že už bude všetko len ok a manžel a náš tato sa nám vráti domov. Na začiatku všetko vyzeralo dobre, manžel sa prebúdzal pomaličky sa nám vracal. Otváral oči, reagoval, keď som mu vravela, aby mi stlačil ruku, aby sa na mňa pozrel, všetko akoby chápal a nejak to vždy urobil. Keď som mu ukázala fotky našich detí a našu svadobnú fotku začal plakať. Po mojom odchode z nemocnice ostal veľmi smutný. A vždy ma sledoval a stláčal mi ruku ako by nechcel aby som odišla.

Lenže ako dni išli ďalej a manžel sa viac a viac prebúdzal, sme si začali uvedomovať, že nie je všetko úplne ok. Nedokázal reagovať dlho, len krátko, hýbal síce rukami, ale nohami len veľmi málo. Keď za ním chodím často na mňa pozerá občas zareaguje občas nie. Výsledné MRI ukázalo ischemické zmeny na mozgu a zhrubnutie blán, ktoré boli najviac postihnuté. V nemocnici nám povedali, že manželov stav je stabilizovaný a oni už pre neho viac urobiť nevedia a keďže sa nachádza v stave minimálneho vedomia, nebudú mu dávať ani rehabilitácie. No keď som odchádzala pani Dr. mi dala nádej, že existuje veľa možností ako ho ešte vrátiť späť, že možno už nebude chodiaci, ale stále je možnosť a má šancu nato, aby nás vnímal a reagoval na nás. Reálne existuje nádej, že sa nám vráti späť do života a bude vedieť žiť s nami, ale nič s toho čo mu môže pomôcť poistovňa neprepláca ..respektíve prepláca 4x do roka na dva týždne čo je pre nás neskutočne málo...

Manželov stav sa stále zlepšuje a prognózy, ktoré mal sa nenaplnili...dnes zdvihne nohu do kolena hore, ruky dvíha tiež, dokáže už udržať fľašku a napiť sa z nej. Začal rozprávať a tvoriť vety a spomínať si na rodinu, na deti a všetko. Dnes lekári hovoria o malom zázraku a o tom, že ma veľkú šancu sa postaviť a žiť plnohodnotný život, aj keď už nikdy nebude ako predtým stále môže žiť a fungovať ako otec aj ako manžel. No nato aby sme to dosiahli potrebuje aspoň 3 krát absolvovať pobyt v Adeli centre, kde jedna takáto rehabilitácia stojí na dva týždne 6000€ s tým, že v tom je započítaný aj môj pobyt, nakoľko musí mať doprovod keďže je ležiaci pacient. Takže dokopy potrebujeme 18000 eur na manželove rehabilitácie...tieto tri rehabilitácie vedia urobiť to ze bude sedieť a stat na nohách možno s pomocou barel ale ma šancu chodiť. 

Preto chcem týmto poprosiť všetkých dobrých ľudí, že ak môžu, aby nám pomohli získať financie nato aby sa nas tatino mohol vrátiť do normálneho života, aby sa mohol postaviť a hrať sa s deťmi ako predtým . Nedokážeme sa ako rodina zmieriť s tým, že by mal ostať takto len kvôli tomu lebo nato nemáme peniaze. Prosím, pomôžte nám...prosím vás z celého srdca. Ďakujeme v mene celej našej rodiny.