Pomoc pre nášho Lucasca

Dobrý deň, volám sa Bibiana a mám 28rokov. V živote som si už prešla mnohými skúškami. No to, čo prežívam práve v tejto chvíli, sa nedáporovnať s ničím.

Mám 5 detí. 4 chlapcov a 1 dievčatko vo veku 10, 9, 8, 6 a 1,5 roka.

Áno, je to možno trochu priveľa na môj vek, ale svoje deti milujem a nevymenila by som ich za nič na svete. Martinko (10), Tomáško (9), Andrejko (8) a Sofinka (6) majú iného otca ako Lucasko (1,5). S mojím bývalým partnerom (otcom prvých 4 detí) sme, bohužiaľ, nevychádzali práve najlepšie. Veď Sofinka nemá ani jeho meno, vzhľadom na to, že ju neprijal za svoju. Roky ťahaníc po súde kvôli výživnému a priznaniu mena ma unavovali a unavujú dodnes! Sofinka nakoniec po vykonaní DNA testov samozrejme bola priznaná ako jeho dcéra. Stále tvrdím, že tu ani zákon nemá opodstanenie. Zatykač pre neplatenie alimentov akosi nepomáhal a ja som žila sama s mojou mamou a 4 deťmi v dome, ktorý patril mojej mame a dvom jej súrodencom. Spolu sme sa ešte v dome starali o môjho dedka. Dom v dezolátnom stave, zo strechy zateká. Ale aj napriek tomu som sa snažila dať svojim deťom všetko, po čom túžia. Nikdy neprišli do školy špinaví, hladní alebo bez pomôcok. Bez peňazí, z dedkovho dôchodku a maminho občasného príjmu z letných brigád sme sa snažili, aby nikomu nič nechýbalo. Potom prišiel môj Janko. Partner, na ktorého som sa mohla spoľahnúť. Zdalo sa mi to ako najkrajšie obdobie. Lenže v apríli 2015 prišla prvá rana, kedy zomrela Jankova mama. Bol z toho zdrvený a dodnes na ňom vidím smútok a žiaľ. Druhá rana prišla chvíľu po tom. V máji 2015 odviezli moju mamu do nemocnice. Ťažko sa jej dýchalo a od bolesti až plakala. Dlhé mesiace ležala v Nitrev nemocnici, kde nakoniec na nádor v pľúcach zomrela. Myslela som, že je to môj koniec. Mama mi bola všetkým. Mojou kamarátkou, oporou, matkou a najväčšou pomocou. Zostala som úplne sama. Nemám otca, nemám súrodencov.Vyrastala som v dome s babkou a dedkom, pretože mama pracovalav zahraničí, aby nás uživila. Z celej rodiny mi zostala iba mamina sestra. (brat Pavol zomrel po mŕtvici). Tá však žije v Bratislavea vzťahy nie sú úplne najbližšie. Dedko bol nemohúci, ledva prešiel párkrokov, nosil plienky, rozprával iba šušlaním. Nebola som schopná postarať sa oňho tak, ako by si zaslúžil. Teta ho zobrala do domova dôchodcov, kde neskôr zomrel. Po smrti mojej matky ma premáhali rôzne pocity, pretože práve v období, keď mama ležala ťažko chorá v nemocnici, som zistila, že som tehotná. Ešte sme jej to stihli povedať. Aj sme jej kázali, aby sa vyliečila, veď predsa musí kočíkovať po dedine malého. Nepomohlo....V auguste podľahla. My sme ale museli ísť ďalej. Vo februári sa nám narodil synček Lucas. Priateľ pracuje na kamióne a na týždňovky chodí do Francúzska. S deťmi mi pomáha jedine rodinný priateľ Viliam, ktorý však svojim vekom a hlavne ťažkým zdravotným stavom (momentálne je po transplantácii obličky) nedokáže adekvátne nahradiť otca ani deda. Ale je nám obrovskou oporou. Všetko sa akosi zdalo znesiteľné až doteraz. Asi pred dvomi mesiacmi náš najmladší syn Lucas prestal chodiť. V sobotu ráno sa neposadil a ja som vedela, že sa deje niečo zlé. Okamžite sme išli do nemocnice, kde nám robili krvné testy. Výsledky boli katastrofálne a s podozrením na otravu krvi nás previezli na Kramáre. V nedeľu ráno sme si vypočuli tú najhoršiu správu. Náš syn má leukémiu. Ja s nímv nemocnici, partner vo Francúzsku. Doma 4 malé školou povinné deti (ktorédo školy dochádzajú o dve dediny nižšie). Celý víkend ich strážil Viliam. Dokáže postrážiť deti, veď im je skoro ako dedo. Ale navariť, upratať,nachystať do školy pomôcky, úlohy a oblečenie, oprať, tak to už je aj nad jeho sily. S touto neľahkou situáciou mi pomohli kamarátky. Sú však pracujúce a majú rodiny. Nedokážu mi pomôcť každodenne niekoľko mesiacov.Janko sa samozrejme okamžite letecky vrátil z Francúzska domov. Prišie ihneď za nami do nemocnice. Chcel byť čo najviac s nami. Po týždni ale musel nemocnicu opustiť a ísť domov za deťmi. Keďže nemáme nikoho, kto by sa nám postaral o deti, Janko bol  nútený zostať doma z práce, (čo značne ovplyvní náš rodinný rozpočet). Náš syn zatiaľ hrdinsky zvádza boj s chemoterapiou. Deti doma už chápu súvislosti a vedia o tom, že ich najmenší brat je vážne chorý. Sú smutné zo samotnej situácie a samozrejme aj z toho, že sa zrazu okolonich dejú zvláštne veci. Starajú sa o nich iní ľudia, majú iné návyky. Podvoch týždňoch v nemocnici sme sa s Jankom rozhodli, že sa na chvíľu vymeníme, pokiaľ je to ešte možné. Prišla som domov, vyobjímala detia pustila sa do práce. Ak sa zlepší Lucaskov stav a bude môcť ísť domov, bude musieť mať extra podmienky. Lenže na také niečo nie sme pripravení.Žijeme v dvoch izbách a jednej kuchyni. Rozhodla som sa, že z jednej izby urobím špeciálnu izbu pre Lucasa. Musí byť maximálne vydezinfikovaná a sterilná. Izba bola obložená tatranským profilom ešte z čias môjho detstva. Odvtedy sa v izbe nič neprerábalo. Keď som ho odstránila, zostala som prekvapene pozerať na steny. Boli zaplesnivené. Nezostávalo mi nič iné ako odstrániť starú maľovku a nahodiť nové stierky.Oprava tejto izby ma stála nemalé finančné prostriedky. A to ešte nehovorím, čo to bude, keď Lucasko príde domov. Na Vianoce môžeme rovno zabudnúť. Okrem toho nemôžme opraviť strechu, zaviezť deti do školy. Nemôžu chodiť na krúžky. Chlapci sú šikovní zápasníci a Sofinka miluje tancovanie. Vzhľadom  na finančnú situáciu ako aj našu zaneprázdnenosť, nemôžu deti ďalej pokračovať v tom,čo ich baví. Preto prosím dobrých ľudí o pomoc. Pre zdravie svojich detí urobím čokoľvek. Aby sa nám Lucasko mohol vrátiť domov.  

Ďakujem