Menu

Láska na druhý pokus

Trvanie výzvy: 20. januára 2018 - 31. marca 2018

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Lukáša zaujal. Aj váš príspevok sa použije výlučne na rehabilitácie v prešovskom Svetielku. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Láska na druhý pokus

Spoznali sa v trinástich v mládežníckom klube, takí pubertálni kamoši, každý z nich sa neskôr pobral vlastnou cestou. Aby sa v roku 2008 stretli v obchode pri pokladni...

Venčenie: Mária sa vydávala skoro, zaľúbená až po uši, narodil sa jej Erik. Dnes má tridsaťtri a jej syn pätnásť. „Mala som muža, zdravé dieťa – čo sa viac si žena môže priať?“, hovorí a priznáva, že vytriezvenie prišlo pár mesiacov po pôrode. Otvorili sa jej oči. „Láska býva aj slepá, priveľmi slepá, to už viem...“ Prišlo sklamanie, bolesť, dlhy a nakoniec rozvod. Etapa s chlapom, ktorý pred rodinou uprednostnil alkohol a automaty navždy skončila. „Z manželstva mi ostalo len jedno dobré a to je môj úžasný syn.“ Neverila, že ešte niekedy bude šťastná a zrazu „bum“! Náhoda je blbec, v obchode, kde Maja pracovala, sa motal on. Lukáš. Dali sa do reči. 

V rýchlosti sa vyspovedali zo svojich životov. Obaja už boli rozvedení, šťastní „majitelia“ približne rovnako starých synov a dokonca aj psov. Dohodli sa na spoločnom venčení. Majka: „Stretnete zrazu niekoho, kto vám podá ruku, kto vás ťahá vpred, srdce sa roztopí a je tu niečo, čo ste si mysleli, že už nezažijete. Láska. Tá naozajstná, na celý život. Lukáš mal rád mňa, aj moje dieťa, stará sa a má rád aj svojho syna Lukyho z predošlého vzťahu (kdežto u nás je Erikov otec len biologický...) Ani vo sne mi nenapadlo, že sa mne niečo také môže stať. A stalo sa! Super!“, láskyplne opisuje vzťah s Lukášom. 

Začali si plánovať budúcnosť, on zobral hypotéku na byt, aby mohli čo najskôr fungovať ako rodinka. Bola svadba a ich vzťah spečatili dnes šesťročnou dcérkou Timejkou. Všetko fungovalo ako má do minulého roka. Do augusta 2016, kedy sa im do bodky zmenil život. Idylka skončila. Lukáš ochorel. Veľmi vážne. 

Vianoce s otáznikom: pobolievala ho hlava, oslabla mu pravá noha, neskôr aj ruka, diagnóza krutá: nádor na mozgu (5x4cm). Rýchla operácia, po nej ochrnutie na polku tela, porucha reči. Výsledky histológie šokovali aj lekárov: anaplastický meningeóm v treťom štádiu. Nasledovala ďalšia operácia, odstrániť nádor sa ale nepodarilo, pretože prepadol hlbšie do mozgu a Lukáš zakrvácal. Nechali ho v umelom spánku, z ktorého ho nestihli ani prebúdzať, pretože na rad prišiel ďalší urgent zákrok. Tretí v poradí. Veľký opuch na mozgu, Lukášov stav kritický, šance na prežitie desať percent. Maja sa išla zblázniť od smútku a zúfalstva. Milovaný chlap jej odchádzal zo dňa na deň, lekári len bezmocne krčili plecami, útechou a nádejou bolo len to, že Lukáš bol mladý, dovtedy zdravý chlap. „Revala som vždy, keď som bola sama. Vysvetľovať dcérke, že ocko je chorý, musí byť v nemocnici, ale že čoskoro sa určite vráti a budú sa zasa spolu hrať... Trhalo mi srdce, keď som jej to dokola hovorila. Bože, tak hrozne som sa bála, nedokázala som ani dýchať, už vôbec nie spať, moja myseľ bola stále pri Lukášovi, vkuse som sa pýtala prečo. Prečo on? Prečo by mal tak dobrý chlap odísť? 

Lukáš zabojoval. Urgentnú operáciu zvládol, keď ho neskôr z JISky presunuli na oddelenie neurochirurgie, Majka sa tešila ako malé decko. Verila, že už bude dobre. Ochrnutie jej muža ale pretrvávalo, reč sa ešte zhoršila, hladkala ho, zdôrazňovala mu, že to musí dať, veď celý život majú pred sebou. Veď doma ho čakajú chalani a Timejka. Lukáš uprene na Majku pozeral, tak veľa by toho chcel povedať, ale nešlo to! Presunuli ho na onkologické oddelenie a podstúpil desať paliatívnych ožiarov. „Prognózy sme dostali desivé. Zopár týždňov, možno mesiacov, bol október a nik nám nedal záruku, že sa dožije Vianoc. Pretože to je typ nádoru, ktorý ešte nevedia liečiť, podľa štatistík je môj Luky najmladším pacientom s týmto typom nádoru.“ 

Lukáš sa ešte v auguste, keď sa dozvedel o svojej diagnóze postavil chorobe čelom. Nebál sa, Majku chlácholil, že bude dobre, pliagu z hlavy vyberú a pokračujú vo svoje spoločne načatej ceste. Vianoce 2016 napokon síce strávil doma, ale od idylky to malo ďaleko. Bol stopercentne odkázaný na pomoc druhých. Kŕmenie, hygiena, polohovanie, masírovanie... Bola pri ňom Majka a jeho mama Terka. „Aj tak som bola ale šťastná, že bol pri nás, pri svojich najbližších,“ zdôrazňuje Majka a nedá dopustiť na svoju svokru. Aj ona ťažko znášala osud svojho jediného dieťaťa, ale dokázala pritom povzbudzovať nielen chorého syna, „zo zeme dvíhala“ aj Majku. Komplikácia prišla pred rokom, v januári 2017. Pre problémy s prehĺtaním Lukáš skončil v špitáli, chceli mu zaviesť sondu do žalúdka. „Vtedy som sa pri ňom strašne rozplakala, prosila som ho, nech to nevzdáva, potrebujeme ho ako soľ, nechceme oňho prísť,“ spomína Majka a dodnes nevie, čo sa stalo, ale na druhý deň zrazu začal jesť a piť. Za zázrak to považovali aj doktori. 

Odkázaní na cudziu pomoc: A keď sa vrátil domov, nastal tvrdý režim. Za pomoci dobrých ľudí, známych aj neznámych začali s poctivou intenzívnou rehabilitáciou. „Nešlo to míľovými krokmi, ale progres sme cítili. Lukáš už dokázal obsedieť na vozíčku, telo sa spevňovalo, konečne pribral. Hodina v rehabilitačnom centre stojí 30 eur, chodili tam na 3 hodiny od pondelka do piatku, až kým sa neminuli všetky zozbierané peniaze. Na jeseň svitla Lukášovi nová nádej, protónová liečba v Prahe, za šesť týždňov dostal 30 ožiarov, liečbu hradila poisťovňa, ale s nákladmi na ubytovanie zasa pomohli cudzí ľudia. „Anjeli u nás naozaj existujú,“ zo srdca ďakuje Majka aj Lukáš, ktorý mal minimálne šance na prežitie minulých Vianoc. Dnes? Vozík je v byte odložený v kúte, Lukáš sa doma pohybuje výlučne po svojich!!! Má to ďaleko od zdravej chôdze, ale ide to! Potrebuje však ďalšie intenzívne rehabilitácie, aby sa dostal čo najviac do formy. Nález v hlave stále je, radosť je preto opatrná, ale „bojujem a bojovať budem. Verím, že raz zo mňa opäť bude stopercentný otec a manžel, moja rodina ma dvíha na nohy, sú pre mňa všetkým,“ pomalším tempom vyznáva lásku k rodine 35 ročný Lukáš. Ktorému konečne priznali invalidný dôchodok „v závratnej výške“ 227 eur, Majka je na opatrovateľskom 250 eurovom príspevku. A plať z toho hypotéku, jedlo, drogériu, oblečenie pre deti... A lieč sa... aj takto vyzerá sociálna politika v praxi. „Musíš prosiť o pomoc druhých, bohužiaľ, inak to nejde. Ale keď vidím, že manžel napreduje, nedokáže ma zastaviť nič. Je moje všetko. On to dá,“ zhrnie plány do budúcnosti obetavá Majka.

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?