Menu

Pomoc postaviť sa a cítiť zem pod nohami

Trvanie výzvy: 4. mája 2018 - 4. mája 2019

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Vyzbierané financií na intenzívne rehabilitácie, financovanie rehabilitácii, kúpa rehabilitačných pomôcok

Príbeh

Pomoc postaviť sa a cítiť zem pod nohami

Stále sa snažím nevzdávať

Prajem pekný deň.

Viem, že podobných príbehov je nespočetne veľa,no patrím k tej staršej generácii,kedy nám neboli osudy ľudí ľahostajné a pomáhali sme si. Preto aj ja verím, dúfam v dobro a pomoc od ľudí s dobrým srdcom.

Moje zdravotné problémy začali v 11)2015.Začali má pobolievať nohy a zrak sa mi zacal  zhoršovať. 14.12.2015 bolo studené zimné ráno a moje nohy mi začali nezvyčajne brnieť a okolie som videla rozmazané.Okamžite sa volala záchranka a večer som už ležala na JIS ochrnutá od hrudníka nadol.Pre mňa, vredy som mala 41 rokov úplne strašná a bezvýchodisková situácia.Nikdy nezabudnem na ten pocit,že nohy som vôbec necítila a dokázala hýbať len hlavou.Síce som mala a mám obrovskú podporu v manželovi a deťoch,syn vtedy začal študovať na VŠ a dcérka bola tretiačka na SŠ,no moje vnútro trpelo . Trpelo nielen psychicky,ale aj fyzicky. Prišli bolesti,aj napriek tomu,že telo bolo ako handrová bábika.Bolesti, ktoré má pripravovali o rozum...24 hodín vkuse,noc,deň,noc,deň...Trvajú doteraz,no možno aj vďaka silným opiatom som sa naučila s nimi žiť. Za 2 a pol roka nepoznám jediného,jediného dňa,kedy by to nebolelo. Skrčená v klbečku som si pripadala,ako ranené zviera...Až po veľmi dlhom období mi stanovili dg. Neuromyelitis optica. Je to ochorenie,ktoré postihuje zrak a miechu.Skušali sa rôzne liečebné postupy,no nezaberalo nič...Po roku mi skúsili dať intravenozne ľudské imunoglobuliny a vtedy som sa za pomoci chodítka postavila,síce len na pár sekúnd,no pre mňa to bolo veľa...A od vtedy chodievam každých 6 týždňov ležať do nemocnice na kúry imunoglobulinov, ktoré majú síce dosť agresívne vedľajšie účinky,no aspoň zaberajú. Bohužiaľ sila a množstvo liekov mi úplne rozburali organizmus,zanechali stopy aj na koži, ktorá je veľmi precitlivena a ja musím používať hypoalergénnú kozmetiku, ktorá je dosť drahá. Prejdem aspoň pár metrov a potom som na invalidnom vozíku. Viem,že nikdy už nebudem chodiť samostatne,no pre mňa by bol obrovský úspech sa  aspoň pohybovať  pomocou barliciek. Na to je však potrebná intenzívna rehabilitácia. Mojim snom je Adeli. No bohužiaľ, dovoliť si to nemôžem.Preto som aj zvolila túto formu a verím stále v dobro človeka.

Veľmi túžim kráčať, kráčať aj pomocou barličky,aby som tu mohla byť pre moju rodinu a hlavne deti, ktoré potrebujú svoju maminu.

Aktualizácie

Poďakovanie14. 2 2019

Práve som sa vrátila z druhého pobytu na neurorehabilitačnej klinike v ČR. Aj vďaka Vám sa mi tam podarilo dostať a opäť je vidieť posun vpred. Podľa primára kliniky, budú potrebné ešte najmenej dva roky tam chodiť 2xročne a stav by sa mal výrazne zlepšiť. Tretiu terapiu mám absolvovať v lete, tak opäť musím pokračovať v zbierke,no aj vďaka Vám verím na zâzraky. 


Pripájam pár foto z pobytu :-) 

Ešte raz veľká vďaka!

Po prvej neurorehabilitácii8. 10 2018

Milí priatelia,darcovia.Velmi by som sa Vám všetkým chcela poďakovať, že aj Vy ste prispeli k tomu,aby som mohla absolvovať neurorehabilitačnú liečbu v ČR. Bez Vašej pomoci by sa mi to asi nepodarilo. Aspoň v krátkosti Vás poinformujem,ako to prebiehalo. Na začiatku som musela poslať svoje lekárske správy a video,kde bolo vidieť pohyb rúk a nôh. Ani si neviete predstaviť radosť, keď prišla správa, že môžem danú liečbu absolvovať. Vedela som,že idem intenzívne rehabilitovať a bola som si vedomá,že má čaká drill.Čakala som všetko,no taký " masaker" som nečakala ani vo sne. Už ráno o siedmej ma čakala prvá procedúra a končievala som intenzívnym 90 minútovým cvičením. Vtedy som sa len uchýlila do samoty a plakala som na ramenách mojej dcérky ako malé dieťa.Dcerka,ako doprovod mi bola neskutočnou oporou. Miesto toho,aby trávila čas so svojimi vrstovníkmi,tak bola 3 týždne so mnou a prežívala so mnou všetko.V polovičke pobytu som si zlomila malíček na nohe,no ani to má nezastavilo pokračovať ďalej.Veľmi som chcela.Spoznala som tam úžasných fyzioterapeutov,doktorov,sestričiek a ľudí s podobným osudom. Toľko vozíčkarov človek nemá možnosť vidieť. Cítila som sa tam ako človek.Človek ,na ktorého nepozerajú ako na úkaz. Veľmi ma potešilo,keď mi bolo navrhnuté ,aby som danú liečbu absolvovala aspoň 2x ročne. Veľmi túžim ten "masaker" zažiť opäť.Potešilo a zároveň som zosmutnela,lebo štát nepreplatí túto liečbu a ja znovu budem musieť prosiť o pomoc. Moji milí,ak by sa dalo pomôcť,tak by som bola neskutočne vďačná,pretože chcem a túžim  žiť dôstojný život.

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?