Šesť rokov

Martina. V polke júla bude mať štyridsať jeden, my sme sa stretli mesiac pred jej narodeninami. Smutná, veľmi smutná návšteva to bola... Maťa sa opiera o veľký vankúš na gauči, v pololeže ma víta a s hlbokými smutnými očami skonštatuje: „Pozri na mňa, som ti hovorila, že žijeme zo dňa na deň. Tak to do mňa hustí doktorka už dlhšie.“ 

Pre Angeliku: Pred šiestimi rokmi si nahmatala hrčku na prsníku. Prvé chemo, prvá radioterapia, prsník musel aj tak preč. Ale tá pliaga sa v Matinom tele usadila. Prakticky od začiatku svojho pacientského života mala v papieroch písané štvrté štádium rakoviny. Raz bolo lepšie, raz horšie, raz bola s vlasmi, potom zasa bez nich. „Ja som chodiaca chemická fabrika. Mala som len nútené pauzy, pretože toľkú chémiu do teba nemôžu liať non-stop. Zvykla som si na to, lebo som cítila, že vládzem, že tá hnusná liečba mi pomáha, udržiava ma v relatívne dobrej kondícii. Ja som tak nejak verila, že takto budem fungovať stále,“ potichšie a pomalšie hovorí Maťa, to preto, že sa jej ťažšie dýcha. Už po roku liečby sa objavili metastázy v kostiach, hovorí sa, že vtedy je to už naozaj zlé. Ale Martina napriek tomu mala obdobia, keď človek až nechcel veriť, že jej stav je tak zlý. Smiala sa, chodila po Angeliku do školy, zháňala pre ňu na internete najlacnejšie veci s Elsou a Annou, naozaj bola na oko plná sily a elánu. Popritom hltala tabletkovú chemo, neskôr zas prešli na biologickú liečbu, sem-tam ju poslala na PET vyšetrenie, aby sa zistilo, kde sa čo nové v jej tele objavilo. Ale Maťa razila tú najsprávnejšiu teóriu: nepoddať sa, neľutovať sa, zvyknúť si na to, že na onko oddelenie proste chodí ako na hodiny klavíra. 

Vtedy, pred šiestimi rokmi, keď to celé začalo sa najviac bála kvôli Angelike. Mala vtedy len šesť, bolo to ich vymodlené dieťa, ktorá prišlo na svet na konci šiesteho mesiaca. V troch rokoch, po narkóze pri vyberaní nosných mandlí, malá Angelika prestala napredovať. A čoskoro prišla diagnóza: sto percentná nedoslýchavosť. Mama Maťa sa s tým nikdy nezmierila,verila, že aspoň k nejakej náprave príde. Že ich princezná nebude nepočujúca. Hľadala špecialistov, možnosti... A do toho prišla rakovina. „Angelika ma držala nad vodou vždy, kvôli nej som sa nikdy nezložila. Ale teraz už nevládzem, práve včera mala dcérka 12 a ja som pre ňu nemala žiaden darček. Od marca som na tom zle.“ 

Smrteľná diagnóza – život: Maťa je odkázaná na invalidná vozík. „Najnovšie mi objavili nález na mozgu, buď som v nemocnici alebo ku mne denne chodí mobilný hospic. Dajú mi infúzie proti bolesti a že musím žiť zo dňa na deň. Kedy sa to zlepší?“ Onkologická Maťa si vlani sadla aj do školských lavíc, robí si externe špeciálnu pedagogiku, v septembri by mala maturovať a rozpráva mi o tom, že nemá uzavreté známky, že teraz sa nevládze učiť, či jej v škole dajú odklad... Hovorí aj o tom, že chce vedieť všetko o svojom stave, teraz prerušili ožarovanie, lebo má zlé hodnoty bielych krviniek. „Vieš, každá rutina mi dnes pripadá ako úžasná vec. Ako rada by som išla len na dvor, ohriala polievku, išla sama na záchod. Nemôžem nič. To má byť koniec?“ 

Vzápätí príde lekárka z hospicu a ani neviem ako, zrazu je reč o budúcnosti. Maťa zdôrazňuje, že chce vedieť všetko, dostáva info, že baviť sa o mesiacoch je ťažké... „To už nepôjdem ani na ožarovanie? To budem dostávať infúzie kým nevydýchnem? Ako mám na to pripraviť Angeliku? Neexistuje liek, aby mi pomohol?“ Lekárka povie, že vlastne každý sa narodí so smrteľnou diagnózou, ktorá sa volá život... 

Maťa bojuje, je obklopená je najbližšími - manželom, dcérou, mamou. Nie, na koniec sa nedá zvyknúť, treba veriť a dúfať, aj keď „choroba sa nám vymyká z rúk, medicína vyčerpala všetky možnosti...“, znejú mi v hlave slová lekárky z hospicu. Keď prechádzam okolo zmrzliny blízko Maťkinho domu. Ako rada na ňu s Angelikou chodievala...