Iskrička nádeje pre lepší život ...

Som prvorodená dcéra mojich rodičov, vytúžené bábätko, na ktoré sa tešíkaždý rodič. Ten malý uzlíček, ktoré si chráni každý, ako oko v hlave a nechce, aby sa mu niečo stalo. Čo si však žiaden rodič neželá pre svoje dieťa - ktorákoľvek choroba či diagnóza. Narodila som sa predčasne v 33. týždni. V 13. mesiaci sa mamina dozvedela, že takouto diagnózou „DMO“ trpím ja, jej dieťa.                                                                                       Obdivujem moju maminu ako to celé tie roky zvládala. Keď si predstavím akú dlhú cestu prešla so mnou a prechádza ju so mnou neustále. Dennodenne som nou cvičila, aj keď sa mi to nepáčilo a plakala som , ona vedela, prečo to robí. Každý rok sme spolu absolvovali kúpeľnú liečbu, či pravidelnú návštevuu lekárov, popri tom sa starala o domácnosť, o moju mladšiu sestru, chodila do práce. Už tie slová vypovedajú o tom, aké to mala veľmi ťažké.                                                                                                                                                Aj ja som sa snažila ako to bolo možné so svojim hendikepom zvládnuť základnú školu, aj keď niektoré deti sa mi posmievali, bola som z toho nešťastná. Zvládla som stredné odborné učilištia - opatrovateľstvo a obchodnú prevádzku.                                                                                                                                        A teraz mám 27 rokov a žiadne uplatnenie na trhu práce. Keď sa zamestnávateľ na mňa pozrie, že som telesne postihnutá, ani sa so mnou nebaví. Som z toho smutná. Chcela by som sa aj ja uplatniť v bežnom živote, ale môj zdravotný stav mi to nedovoľuje. Mladšia sestra má dcéru. Aj ja by som chcela mať niekedy deti, rodinu,.., ale bojím sa, či to vôbec zvládnem. V dnešnej dobe to vôbec nie je ľahké.                                                 Tento rok sa nám podarilo nazbierať peniažky 2 percentá na neurorehabilitačný program do Adeli centra v Piešťanoch. Trvalo nám to dva roky. Za to vďačím rodičom, rodine a známym, ktorí sa na tom podieľali. Stálo to veľa námahy. Je to úžasný program intenzívnej rehabilitácie. Cítim sa oveľalepšie a ľahšie sa mi chodí. Odborníci odporúčajú tento program absolvovať po štyroch až šiestich mesiacoch. Ja si to však nemôžem dovoliť zo svojho čiastočného invalidného dôchodku, a ani rodičia nie, aj keď robia celý život.                                                                                                                                           Preto by som Vás milí darcovia touto cestou chcela osloviť o finančnú pomoc. Budem veľmi vďačná, ak sa aj vy budete podieľať na mojej ceste k plnohodnotnémuživotu.