Menu

Lebo guličky

Trvanie výzvy: 6. mája 2019 - 30. júna 2019

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Marečka oslovil. Aj váš príspevok sa použije ako príspevok na delfinoterapiu. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Lebo guličky

Miška s Marekom pracovali a žili v Čechách. Za rodinou, na východ Slovenska, chodievali na návštevy, mali sa fajn, no, keď tehotenský test ukázal dve čiarky, boli šťastím bez seba. A začal sa plánovať návrat domov. Definitívny. Nech sa z bábätka vytešuje aj široká família.

Všetko išlo tak nádherne obyčajne. Mareček junior prišiel na svet v júli 2013, zdravý ako buk, 3,6 kila, 51 centimetrov, pre Mišku najkrásnejší chlapček na svete. Mal rok, keď začal cupitať po svojich, zo všetkého najradšej varil s mamou, mal aj svoju kuchynku, ale tá naozajstná bola väčším lákadlom. V dvoch rokoch prestal s plienkami, jazyk sa mu rozväzoval pomalšie, ale rozumel úplne všetkému. Miška (35) bola na materskej, ocko Marek robil na turnusy v Nemecku. Klasický obraz dnešnej rodiny. Šťastnej. Lebo mali všetko. „Lebo náš poklad Mareček bol zdravý,“ trpko poznamená Miška a púšťame sa do desivých spomienok, ktoré do bodky zmenili všetko. 

V októbri 2015 sa Mareček sťažoval, že ho bolí bruško, „3x sme boli u pediatričky, vždy s rovnakým výsledkom – podozrenie na virózu.“ Keď ale po pár dňoch malý nechcel papať, zvracal, utekali znova do špitála. „Tam mi môj sladký synček odpadol na rukách, začalo peklo,“ hovorí Miška. Ničomu nechápala, neuveriteľne sa bála. Posledné slová milovaného Marečka boli „mama, baba“, obe totiž boli s ním na príjme. Potom nastalo ticho.... Marek na röntgene skolaboval, v papieroch má: 18 minút zástava dýchania, 5 minút bez kyslíka... Ocko sa okamžite vrátil z Nemecka. A začal boj o život sladkého drobčeka. 

Bábika: röntgen ukázal, že chlapček zjedol lego. Po prevoze do Košíc, ale rezonancia ukázala desivejší nález – drobec pojedol miniatúrne magnetické guličky, asi desať. Zacvakli sa do tenkého čreva a došlo ku kolapsu. „Nevieme, kedy ich spapal, nikdy si nič do úst nedával, žiadne hračky. Preto ani netušíme, či to bolo v deň, keď ho začalo bolieť bruško alebo ešte pár dní predtým. Pri plastovej guličke, tam je nádej, že stolicou vyjde von, ale magnet – bez šance,“ trpko povie mama Miška, ktorá sa vinila za všetko. Veď syn bol pre ňu stredobodom vesmíru, dýchala by zaňho a teraz? Nasledovala urgentná šesťhodinová operácia, cétečko štyri dni po operácii bolo nádejné, vraj „všetko je OK. „Nebolo. Po 3 týždňoch ho začali prebúdzať z umelého spánku, prestali ho tlmiť, ale malý sa neprebúdzal, vtedy mi oznámili – pripravte sa na najhoršie. Zrútil sa nám svet.“ Mareček zabojoval, po týždňoch otvoril očka, prebral sa. „Len naoko. Bol ako bábika. V bdelej kóme, prázdny pohľad, ktorý tak strašne bolel.“ Domov prišli po 5 mesiacoch, s nemým a ležiacim chlapčekom. Rodičia sa nevzdávali, žiaden doktor im nepovedal „bude dobre“, dookola len opakovali „cvičiť, cvičiť, cvičiť.“ 

Vojtovka, Bobath, hyperbarická komora a v lete 2016 prvé intenzívne rehabilitácie v Adeli v Piešťanoch. Vyzbierala sa celá rodina, Miška na rovinu priznáva, že bez rodičov, svokrovcov, súrodencov, ale aj ďalších príbuzných by to nezvládli. Ocko Marek začal robiť na Slovensku, nech je poruke vždy, keď treba. Momentálne je na dvojtýždňovkách na západnom Slovensku, Marek rehabilituje v Kováčovej a odtiaľ sa presúva znova do Piešťan. Cez víkend sú ako rodina pokope. A hlavne – pokroky sú!!! 

„Je úplne iný. Najmä od jesene, kedy sme prvýkrát skúsili delfinoterapiu na Kryme. Neverila som, že to tak zaberie. Náš Mareček je odvtedy úplne iný. Smeje sa, kope nohami, z bruška sa otočí na chrbát, chvíľku sa udrží na lakťoch. Vkuse naňho rozprávame, všetko mu opisujem. Že čistím zeleninku na polievku, že umývam riad, ukazujem, že svieti slniečko, ústa sa mi nezavrú celý deň,“ usmeje sa Miška a nadšene pokračuje v pozitívach: „Sám si nič nechytí, ale keď mu vložím do rúčky hračku, udrží ju. Kedy sa najviac smeje? Keď ho šteklím, spievam mu a keď pustím mixér – to je preňho najväčšia radosť. Dokonca udrží pozornosť aj pri telke, najmä keď tam ide milovaný Ťuki. Toľkým veciam, čo mu hovorím rozumie, to nám dodáva velikánsku energiu. Každý deň „kartičkujeme“ – na obrázkoch sú predmety a Mareka sa pýtam, kde je napríklad mrkva. Nehovorí, ale očkami ukazuje správnu odpoveď. Je tak úžasný, plný života, musíme makať čo najviac. Aj preto chceme znova skúsiť delfíny a ďakujeme každému, kto prispeje na skvalitnenie Marečkovho života,“ hovorí Miška. Snom rodičov je, aby Mareček sedel, vedel sa najesť a aby rozumel. Sú realisti, hovoriť o stopercentnom návrate do zdravého života sa boja, ale „ zázraky sa predsa dejú.“

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?