Menu

Dve slnká

Trvanie výzvy: 12. júla 2019 - 30. septembra 2019

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Kristíny oslovil. Aj váš príspevok sa použije na pomoc s riešením bývania – prenájmu pre mamu s dvoma chorými deťmi. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Dve slnká

Porodila dve zdravé deti, tešila sa iba chvíľu. Kristína je mamou na plný úväzok, budúcnosť nerieši, pretože plánovania sa bojí. Momentálne sa všetko odvíja od kontrolnej magnetickej rezonancie jej dcérky... „Čo iné ako dúfať, že bude dobre, mi ostáva?“

Prvorodený Enrico bol do troch rokov zdravý ako buk. „Dokonca bol živý za troch, lietal, rečnil, všade ho bolo plno,“ začne spomienky Kristína. Potom ochorel, dlho teploty neklesali, pridalo sa vracanie a keď nastúpili kŕče, verdikt bol neúprosný – zápal mozgových blán. Doslova boj o život. Chlapček zabojoval, ale starostlivej mame ostali len oči pre plač. „Prišli prvé epileptické záchvaty, psychika? Nula bodov. Dovtedy smelý Enrico sa začal všetkého báť, absolútne prestal rozprávať, zabudol úplne všetko čo vedel. Nevládze dlho chodiť, máva silné stavy zúrivosti, do papierov nám pribudol aj autizmus.“ Dnes má štrnásť a je stopercentne odkázaný na pomoc druhých. Teda, najmä mamy, ktorá je na opatrovateľskom. Syna, ktorý je už vysoký ako ona, musí obliekať, umývať, kŕmiť, keď treba ísť na dlhšiu trasu, jedinou záchranou je invalidný vozík. „Mám doma veľké malé bábo, pritom už mohol byť mojou pravou rukou, mojím pomocníkom. Je mi smutno, že to osud takto zariadil, ale nikdy v živote by som sa syna nevzdala. Je predsa môj a ľúbim ho nadovšetko.“ 

Radosť zo sestričky: keď pred ôsmimi rokmi otehotnela s Kiarou, okolie nadšením nejasalo. „Veď máš postihnutého Enrica, ako chceš zvládnuť dve deti?“ Lenže u Kristínky zvíťazil život. Porodila zdravé krásne dievčatko, ktoré si chorý braček veľmi rýchlo obľúbil. „Nijaké žiarlivostné scény, tešil sa z nej, hladkal ju, oveľa viac sa usmieval,“ hovorí Kristína, ktorá bola šťastím bez seba, že malá je zdravá a ťahá Enrica dopredu. 

V septembri minulého roka nastúpilo dievčatko s veľkou aktovkou do prvej triedy, ledva stihla zo šlabikára prvé písmenká, skolila ju obyčajná chrípka. Takmer na celý mesiac. V decembri už síce mala byť Kiara zdravá, ale mame sa to nepozdávalo. „Navonok vyzeralo všetko ok, ale jednoducho som cítila, že to nie je moja Kiara. Že proste nie je fit. Bola pomalšia, taká čudne unavená, čoraz častejšie spomínala, že ju bolí hlava, v škole sa nedokázala sústrediť. Prepadla som pocitu, že je šikanovaná, ale nič som z nej nedokázala vytiahnuť.“ Napokon to urobili doktori. Keď mame Kristíne oznámili diagnózu, myslela si, že zomrie. Že toto nemôže byť pravda, milión otázok prečo...“ Kiare diagnostikovali nádor na mozgovom kmeni! Neoperovateľný. Od februára sa stali súčasťou detskej onkológie, chemoterapiu dostala v tabletkách a popritom absolvovala prvý cyklus ožarovaní. Strach, plač, bezmocnosť – tak opisuje Kristína prvé dni s novou diagnózou. „Hľadala som dôvody, prečo žiť, ako sa vzchopiť a byť pre deti dobrou a silnou mamou,“ priznáva svoje pocity mama, ktorá kmitá ako hodinky. 

Dcérka liečbu znášala najskôr ťažko, postupne si ale dievčatko zvyklo a mama tvrdí, že častokrát dodávala optimizmus dcérka jej, než naopak. Momentálne majú pred kontrolnou rezonanciou, ktorá ukáže, čo sa s primárnym nálezom udialo. „Verím, že sa zmenšil, Kiarka je z liečby naliata, ale je vo veľmi dobrej psychickej pohode, najšťastnejšia je, keď sme chvíľu na detskom ihrisku, tá radosť v jej očiach, keď sa šmýka, lozí po preliezkach, mali by ste ju vidieť,“ utiera si slzy starostlivá mama. 

A aby to celé nebolo zložité len kvôli diagnózam detí, opatrne musíme spomenúť aj nešťastnú situáciu nášho trojlístka. Oporu v manželovi a otcovi detí nehľadajme. Deti s mamou žijú bez otca, na radu sociálnej pracovníčky sa ocitli najskôr v krízovom centre, kde však si choré deti nedokázali zvyknúť. „S ešte stále manželom bola situácia neúnosná, syna si takmer nevšímal odkedy ochorel, hanbil sa zaňho, dcérka bola jeho miláčikom, ale len keď bol doma. Nechcem to dopodrobna rozoberať, je citlivé a najmä, je to v štádiu vyšetrovania, pretože podnety na políciu sme dali dva a prebiehajú výsluchy a dokazovania. Viem ale jedno, nedokážem už žiť s človekom, ktorý mi nie je oporou, ktorý mi ubližuje, vyhráža sa, neprispieva na deti. Napokon, sama som si nevymyslela, že pôjdem do krízového centra, bola to dobrá rada sociálnej pracovníčky.“ 

Nateraz ale mama Kristínka s dvoma deťmi býva na ubytovni, ktorá je v hlavnom meste blízko nemocnice. Najskôr tam bola len kvôli dcérke – cez deň jej robila spoločnosť na onkológií a na noc sa išla vyspať na ubytovňu pre rodičov s chorým dieťaťom. Keď sa správca dozvedel o jej rodinnej situácii dovolil, aby tam bývala aj s postihnutým synom. „Pár mesiacov tu môžeme byť a čo ďalej?“ S príjmom 560 eur vyskakovať nemôžem, ale intenzívne hľadám prenájom malého bytu v hlavnom meste, všade vyžadujú depozit a tam vždy skončím. Vtĺkam si do hlavy, nech neprepadám panike, hoci, v noci sa budím a rozmýšľam, kde skončíme. Zasa v krízovom centre? Teraz sa ale musíme sústrediť na Kiaru, na jej ďalšiu liečbu, moje deti sú dve najjasnejšie slnká v živote a budem pri nich stať, nech sa deje čokoľvek.“

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?