Menu

Mami, veď som ešte mladý...

Trvanie výzvy: 14. septembra 2019 - 30. novembra 2019

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Vikiho oslovil. Aj váš príspevok sa použije na odborné rehabilitácie a pomoc s nákladmi na živobytie. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Mami, veď som ešte mladý...

Myslela si, že stačilo. Že osud jej toho nadelil viac než dosť. Z troch detí len jedno zdravé, komplikovaný rozvod s otcom všetkých detí s ponižujúcim dožadovaním sa rozdelenia majetku. Dáša si myslela, že všetko zlé už má za sebou. Nemala.

Prvorodená Kristína mala to šťastie, že sa narodila zdravá, dnes je z nej už dospelá žena a mame je stopercentnou pravou rukou. Pomáhala a pomáha s bratmi, ktorí obaja dostali do vienka DMO.

Starší Andrej má dvadsať, úspešne zmaturoval a práve začína štúdium na vysokej škole. Kvadruparéza sa zmenila už „len“ na diparézu, chodí pomocou dvoch barlí a minule mu mama hovorí: „Andrejko, nikdy som si nemyslela, že pôjdeš na vysokú.“ Andrej jej s úsmevom odvetil: „Mami, ani ja.“ Vypiplali sa z najhoršieho poctivými cvičeniami, z Andreja je dnes šikovný a samostatný mladý muž.

Najmladší Viktor bol na tom horšie. Ale Dáša sa ani pri ňom nevzdávala. Chce to trpezlivosť a po milimetroch sa posunú dopredu. Viki mal v papieroch DMO-hypotonický syndróm. Jedna strana bola oveľa viac paralyzovaná než druhá. Ale bojovali. Najlepšou rehabilitáciou bola chôdza. Nemotorná, opatrná, ale pravidelná. Každú chvíľu bola Dáša s chlapcami vonku, keď nevyšlo na väčší výlet, prechádzka okolo paneláku musela byť. Vikiho ťahal dopredu aj jeho starší brat.

Pred dvoma rokmi sa ale všetko zrútilo ako domček z karát. Viktor, ktorý hoci ťažšie, ale chodil po svojich, začal padať. Na tele sa objavovali modriny, bol prehnane unavený. Jasne že s ním mam letela k lekárom. „Prvá doktorka to uzavrela, že je v puberte, rapídne rastie. Druhá nás postrašila sociálkou, nepriamo naznačila, že Vikinko môže byť bitý. A tretia „múdro“ poradila synovi: „nepadaj, nech netrápiš mamu.“ Bez komentára...

Po čase ale pred Dášinými očami Viki spadol tak, že sa mu v momente urobila modrina na celom stehne. Smer pohotovosť. Bol piatok. Nechali si ho na oddelení, pretože sa vytvoril infekt. No a v pondelok Dášku postavili pred hotovú vec. „Váš syn má leukémiu.“ Okamžitý transport do hlavného mesta, kde už na vtedy trinásťročného Viktora čakali infúzne stojany. Aby začala tiecť chemoterapia. Pre chlapčeka s DMO sa nadlho stala domovom detská onkológia. Statočný chalan potreboval pri sebe maminku, silné dávky chémie urobili svoje, ale Dáša zdôrazňuje, že nad vodou držal on ju, nie naopak. „Neskutočne bol silný, plakal naozaj len pri ukrutných bolestiach, ja som prvé týždne nechcela veriť stanovenej diagnóze, presviedčala som sa, že niekto príde a povie, že to bol omyl.“

Nemocničné Vianoce: liečba nešla hladko, pacienti sú takmer vždy leukopenickí, ale Viki mal znížený počet bielych krviniek v krvi strašne dlho. „Tri mesiace sme fungovali na izolačke. Neprepadal však depresii, bol miláčikom oddelenia, pretože sa snažil rozdávať dobrú náladu a keď za ním na izbu prišiel psychológ s gitarou, Viki bol veselý a šťastný,“ chváli svojho chlapca statočná mama.

Vianoce 2017 strávili „tam“. Ako jediný z oddelenia veľkých detí nemohol ísť domov. Smútok zahnali rýchlo, mamu mu zdôraznila, že Vianoce nie sú o tom kde si, ale s kým. A tak veľká sestra Kika zrušila plánovanú dovolenku v zahraničí a na izbe ozdobila malý stromček špeciálne pre Vikinka. Priniesla z domu aj taniere, obrus, Dáša na nemocničnej jednoplatničke uvarila vianočné menu a všetky tri deti s mamkou mali k sebe bližšie ako hádam nikdy predtým. „Sú mojím najväčším bohatstvom, na každého z nich som hrdá,“ vyzná lásku k deťom trojnásobná mama.

Strach? „Bože môj, ten sa vás vrhne hneď ako otvárate dvere s tým hrozným nápisom – onkologické oddelenie. Nikdy sme neskloňovali slovo rakovina, Viki vie, že má leukémiu. Vedel na akom je oddelení, ale nahlas sme to nepreberali. Ani deti, ktoré sa už na oddelenie nevrátili.... Je to veľký nápor na psychiku aj pre rodiča, každý sa ale musíme sústrediť na svoje dieťa, niekto potrebuje vedieť všetko, niekto len niečo. Len raz sa ma Vikinko smutnými očami opýtal: „Mami, ale veď ja som ešte mladý, ja nemôžem zomrieť, že nie?“ Jasne že nemôže...

Viki mal veľký hendikep vo svojej základnej diagnóze. DMO mu sťažovala pohyb aj za „zdravých“ čias, pri onko liečbe sa rapídne zhoršuje hybnosť každému pacientovi, takže Viktorko to mal znásobené. Skúšali ho aj vertikalizovať, v rámci možností aj cvičili, ale keď je ti zle z chemo, ležíš skrútený na posteli, o chôdzi nemôže byť ani reči. A keď sa aj postavil, padal. „V motorike sme klesali veľmi, bojovali sme o holý život, všetko ostatné muselo ísť bokom. Leukémia priniesla výrazné zhoršenie Viktorkovej pohyblivosti. Dvakrát mal počas liečby zlomenú nohu, vyšetrenia ukázali výrazné rednutie kostí najmä v bedrách a stehnách, k tomu sa pridružili tzv. infarkty kostí – odumretie tkaniva na niektorých miestach. Do hry vstúpil invalidný vozík. Bojovník Viki sa mu nebránil, naopak, pocítil úľavu, zmizol strach v očiach z prípadného pádu.

Teraz v októbri budú dva roky, čo Viki nastúpil na detskú onkológiu. Chvslabohu, už je dávno doma, potichu sa všetci tešia, že v papieroch je zapísané „kompletná remisia“. Je v domácej liečbe, na tabletkovej chemoterapii, do Bratislavy na kontroly chodí každé dva týždne. Plus mu robia odbery aj v domácej nemocnici, takže v špitáli je každý týždeň. Dlho bude ešte nemocnica na programe, ale radosť z toho, že je doma, vo svojej posteli, „to sa nedá opísať!“, konštatuje mama, ktorá je s Vikim na opatrovateľskom a robí všetko preto, aby sa mu pomohlo s hybnosťou. Všetko je ešte krehké, takže von s vozíčkom sa chodí, keď je dobré počasie, na miesta, kde nie je veľa ľudí, imunita je slabá. „Chceme žiť čo najviac plnohodnotný život, Viktorko je výrečný, máme už zo seba obaja ponorku, občas ho prepadnú záchvaty zlosti, kričí, ale po chvíli povie, „mami, prepáč, to je z tej choroby“. Je obrovským bojovníkom, sme realisti, nevieme, či sa ešte niekedy postaví s barlami na nohy, ale musíme rehabilitovať, aby sme zastavili skracovanie šliach, aby sa mu telo nevykrúcalo. Doma už chodí aj po štvornožky, resp. trojnožky, keďže tá jedna ruka neposlúcha.“ Dáška musí vyžiť z opatrovateľského, z nízkeho výživného a z príspevku Dobrého anjela. Len nájomné ju vyjde na 256 eur mesačne. Elektrina 50, telka 25, mobily, drogéria, strava... Počíta sa každý cent. „Snažím sa kupovať Vikimu kvalitnejšie potraviny, mäso z domáceho chovu stojí oveľa viac ako v bežnom obchode. Finančne je to ťažké, ale pocit, že máte syna z nemocnice doma, ten sa nedá ničím vyvážiť!“

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?