Pomoc pre rozvoj Tobiaska

Náš príbeh je síce veľmi dlhý,ale plný bojovnosti,odhodlania,viery,lásky,trpezlivosti a neskutočnej spolupatričnosti! S mojím drahým manželom,sme sa dlhšiu dobu snažili o bábätko,no žiaľ,vždy keď sa to aj podarilo,bábätko bolo slabé a tak máme v nebíčku pár anjelikov, ktorí stoja pri nás vždy a najmä v tých najťažších chviľach a dávajú nám silu!Nakoniec nám bolo odporúčané ísť cez centrum asistovanej reprodukcie. A tak sa začal náš boj. Prvý pokus bol neúspešný nakoľko pán doktor nekladol dôraz na dovtedy zistené príčiny a teda prišlo k hyperstimulačnému syndrómu. Nikdy by som si nemyslela že pohyb palcom dokáže byť tak strašne bolestivý pre celé telo.Skončili sme v nemocnici. Na druhý pokus sme zmenili centrum,iný lekár iný prístup. Začala sa príprava,ktorá bola s prdĺženým cyklom ale tak si to moj stav a moje telo vyžadovalo.Všetko prebiehalo v poriadku akonečne prisišl deň transferu. Celý natešený a šťastní s manželom sme vošli do centra. Neviem ako ale bol to 17.11.2015. Ttoto je svetový deň predčasne narodených detičiek. Náhoda?Neviem. Každopádne na sále mi povedala embryologička,cituje: "nebojte,vybrala som toho najväčšieho bojovníka". A on ním naozaj bol. Tehotenstvo prebiehalo v poriadku,až na jeden deň keď mi šéfka v práci povedala Veronika,ty si opuchnutá. Ešte som odvetila že nieeeee,to som tehotná a priberám a ona že nie to si opuchnutá.Tak sme v ten deň zašli na Kramáre na pohotovosť.Lekár si ma tam nechal na pozorovanie. 3dni len tak som tam bola,nikto sa mi nevenoval len okoo mňa chodili a ja som nevedela čo sa deje,jediní čo bolo, zbierala som celé 3 dni 24hpodinpový moč netušiac prečo.Netušiac,čo sa so mnou deje som sa prechádzala po oddelení keď ma jedna pani doktorka zastavila so slovami že som nezodpovedná keď sa prechádzam v ojom stave po oddelení,mieto toho aby som ležala na izbe. Vtedy prvýkrát som pochopila,že sa asi niečo deje a začala som sa pýtať na sono,lebo aj tak som mala mať poradňu ,horko ťažko som si to vybojovala.No keď doktorka spravila na sono iba zakričala zavolajte prednostu. Ten keď prišiel iba skonštatoval,volajte sanitku,to je na prevoz do Petržalky,dieťa musí ísť von.Zrútil sa mi svet.Nechápala som čo sa tstalo,čo sa deje keď 3 dni nikto nič nepovedal a zrazu dieťa v 26tt musí ísť von z bruška? Prevoz an inejdem písať aký bol,pretožemiesto toho že ma mali vynisť hore na vozíku ma vyložili na centrálnom príjme v petržalke s kuframi že dovidenia ja som Vás mal len priviesť choďte sama.Keď som našla nejako gynekologické oddelenie skoro padli úžasom,že kde mám vozík a kde je záchranár,ktorý ma mal doniesť až na oddelenie(bola som už natom zle). Nakoniec ma napichali magnéziom,došla neonatologička  aja som stále nerozumela čo sa deje aj keď nám to krásne vysvetľovala,jenoducha nevnímala som slová,len že niekto niečo na mňa rozpráva.Vydržala som takto 2 dni.2deň som sa sťažovala,že veľmi slabo cítim pohyby.Večer ešte spravili ozvy,ktoré už ťažko boli zachytené,po ozvoch sono a po sone prišiel pán primár, že je mi veľmi ľúto,ale musíme tehotenstvo ukončiť, lebo maminka veľmi ste natom zle.Medzičasom zavolali môjho manžela, ktorý už b ol na ceste aj s mojou maminkou a ocinkom a s mojou svokrou,totižto predtým nejakých 20minút odomňa odišli z návštevy.V ten večer som sa stala mamičkou,manžel ocinkom a teda sme sa stali rodičmi :) Boj to bol od samého začiatku. Náš zárak mal 980 g a 36cm. Bol tak maličký,krehký no zároveň plý sily,prtože ten plač, ktorý som ešte stihla započuť bol ako plač načas narodeného veľkého zdravého chlapčeka.Prognózy ktovie aké neboli.JE TAK STRAŠNE VEĽA DETAILOV,KTORÉ BY SA DALI KRÁSNE OPÍSAŤ A TAK VÁS PRIVÍTAŤ DO SVETA PREDČASNE NARODENÝCH DETÍ,ale to by už bol naozaj dlhý príbeh :). Na 8.deň od narodenia nášho bojovníka večer zvonil telefón a pani doktorka nám oznámila,že stav nášho bojovníka sa veľmi zhoršil. Dostal zápal mozgových blán. celý 1 mesiac sme bojovali,strašne veľmi sme bojovali aby to zvládol.Nakoniec ten veľký zápal zdolal a na 33.deň som prvýkrát mohla klokankovať kedy ho aj odpojili aby dýchal sám. Verte mi,vážne som cítila ako ten krásny nádych spravil,zdvihol hlavičku pozrel na mňa a dýchal a užival si moju prítomnosť a čerpal silu! Od toho dňa sa mu začalo dariť.Veci ako,naučiť ho papať,orofaciálku trénovať,aktivovať sací reflec a žuvací sval,to všetko sme dokázali spolu veľmi dlhou a ťažkou cestou.Keď nás konečne na 89.deň pustili domov z  nemocnice,boli sme najšťastnejší.Ale dlho nám to nevydržalo. 7dní sme boli domka.Keď po papaní som si ho uložila do postieľky.Spinkal už 2 hodiny ale zrazu ma premohol strašný pocit,že musím ho ísť skontrolovať.Ten phľad neprajem nikomu. Keď som si ho našla vpostieľke modrofialové bez dychu s vypúlenými očkami...Nepýtajte sa ma ako,zobrala som ho na ruk a strašne som kričala a utekala po chodbe v bytovke na susedov yb mi zavolali sanitku,susedia nie jeden bol doma,no žiaľ nikto mi nepomohol. A tak som si ho sama oživila,naozaj dodnes neviem ako zavolala sanitku a opäť sme skončili v nemocnici,kde mu našli milión ďaľších diagnóz.Na jednu z diagnóz hemnagióm(nezhubný nádor) mu nasadili liečbu,ktorú on ako predčasník nemohol,no žiaľ oni len skúšali a nm to povedali na 10deň.Po 10 dňoch trápenia syna aj nás rodičov sme na vlastnú zodpovednosť liek vysadili.Vyhladali sme špecialistu,ktorý keď uvidel hemangióm sa chytal iba za hlavu, že kde sme doteraz boli,už hrozilo,že oslepne.Nakoniec s anám podariloo s ním dohodnúť na dátume operácie. Operoval ho 3 dlhé hodiny. Zvládol aj toto  :) Má to teraz krásne a pre nás je to jazva života.Momentálne má Tobiasko 3 roky aj 5 mesiacov. Nerozpráva ani jedno slovko,niekedy si myslíme že nám rozumie inkoedys sme zmätení a sami nevieme. Beháme stále,rišime,hľadáme pmoc špecialistov. Ale všetko sa odvíja od porozumenia  a reči a kaží sa vyjadruje,že dokým nezačne rozprávať je ťažko pomôcť mu. Je vyslovené podozrenie na autizmus,no zatiaľ nie diagnostikované. Má svoje tempo,ktoré si vyžaduje neskutočne veľa veľa trpezlivosti,lásky a objímania.Jedna môžnosť ako pomôcť rozvoji reči je delfinoterapia,ktorá dokáže zázraky. No žiaľ všetky tieto životné situácie mňa natoľko poznačili že mi v roku 2017 diagnostikovali nádor na mozgu. Po dlhých mesiacoch a liečbach som sa teraz dala dokopy.Stále bojujeme,ale vieme,že všetko sa raz dobre skončí. A tak  manžel starajúci sa o domácnosť,o dieťa a o svoju manželku potrebujú pomoc,pretože naša túžba pomôcť synovui je neskutočne silná,ale sami sme už bezradní a preto potreujeme pomoc Vás ľudí,aby sa nám to podarilo.ďakujeme krásne za prečítanie nášjo ani n ie polovičného príbehu a prejaviene Vašej dôvery. Ste úžastní všetci do jedného,ktorí pomáhate,či už formou pozitívnej energie,alebo inou pomocou. ďakujeme,že ste!