Na štyroch kolesách

A práve o štvorkolesovej mašine, nevyhnutnú pomôcku pre Matthiasa, bude hlavne reč. Narodil sa predčasne, v 36-tom týždni. „A nebolo to v poriadku, prepúšťali nás domov s tým, že malý ma rozšírenú ľavú mozgovú komoru. A že sa uvidí, čo to bude znamenať,“ spomína na narodenie prvého a jediného dieťaťa Erika. Šok to bol pre všetkých., zrazu sa celý život zrútil ako domček z karát. Plakali všetci, ale trebalo sa vzchopiť a žiť. S dvojmesačným bábätkom začali cvičiť Vojtovku, drobcovi sa ale tvorili petechie, celý bol obsypaný, takže postupne prešli na Bobath metódu. Neposlúchali hlavne nohy – Matthiasko dostal do papierov ťažšiu formu diparézy.

Ešte ani v roku sa nestaval na nožičky, všetko sa točilo okolo jeho stavu, každý čakal, kedy sa úmorné cvičenie na chlapcovi prejaví. „Do toho, keď mal malý 16 mesiacov, odišiel od nás manžel. Položil kľúče na stôl a pobral sa, ostali sme sami, teda v spoločnom byte s mojimi rodičmi,“ povie Erika a na otázku, či ju to položilo, ledabolo mykne plecom. „Komu by pomohlo, keby som prepadla depresii? Musela som sa prispôsobiť novej situácii a pochopiť, že na syna som sama.“

Šikovný žiak: Od začiatku ale vštepovala Matthiaskovi aj svojmu okoliu, že posledné, čo potrebujú, je ľútosť. Chcela a chce z neho vychovať čo najviac samostatného človeka do dnešnej uponáhľanej doby. Mentálne je totiž jedenásťročný chlapec úplne v poriadku, je integrovaný v bežnej škole, učí sa na jednotky a bravúrne mu ide angličtina. „Hej, tá je v pohode,“ ledabolo zasiahne do debaty Matthias, hoci na úvod oznámil, že hovoriť bude len mama. S vtipným dovetkom, že pri ňom má predsa „jedenásťročnú prax“, takže vie úplne všetko.

Po základnej škole je v pláne bilingválne gymnázium, čím napokon šikovný chalan bude, to je ešte vo hviezdach. Momentálne hrá prím mobil a počítač, ale s mamkou už tretí rok chodia aj na Spartana. Je to prekážkový beh, kde je priestor aj pre hednikepovaných. Matthiasa to baví, odbehol - odkrútil si už všelijaké behy.

Do šiestich rokoch s ním bola mama na predĺženej materskej, s nástupom do prvej triedy si našla na čiastočný úvazok prácu fakturantky aj ona. Plus je na opatrovateľskom. Matthias potrebuje všade doprovod. Aj pri bežných úkonoch si sám neporadí. Predovšetkým pri umývaní, asistencia je nutná aj pri jedle, doprave. Kým jeho rovesníci, prídu samí do školy aj zo školy, na krúžky, do obchodu, Matthias potrebuje mamu. V mnohom ho jeho hendikep brzdí, ale ako Erika správne konštatuje, sú na tom mnohí aj oveľa horšie.

O svojho syna má, logicky, strach, verí, že chôdza sa ešte zlepší, že pravidelné rehabilitácie, ktoré si platia ich posunú ďalej. Prvý krok urobil v troch rokoch, chôdza je kostrbatá, neistá, vozík je absolútna nutnosť. Po byte sa pomotá, potrebuje mať vždy bod, o ktorý sa zachytí, ale na dlhšie presuny to bez vozíka nejde. A sme pri koreni veci. Zákony. Znejú fajn. Zo sociálky máš nárok na novú pomôcku po siedmich rokoch, zo zdravotnej poisťovne po piatich. Matthias má teda vozíky dva. Jeden viac do terénu, jeden „jednoduchší“. Lenže. Zákonodarcovia akosi pozabudli na jednu „maličkosť“ - že dieťa rastie. Aj hendikepované. Že jednoducho, keď dostaneš vozík (vždy s doplatkom rodiča) v šiestich rokoch, v trinástich, teda po stanovených siedmich rokoch, ti je už primalý. A to je aktuálne Matthiasov najväčší problém. Na vozík zo sociálky musí čakať ešte dva roky, zo zdravotky o rok viac, teda tri. Oba vozíky sú už upravené, rozšírené na maximum, viac to už nejde. A v zime, keď si viac naobliekaný, keď treba aj špeciálny fusak do vozíka, aby človek nezamrzol, „to budeme bez šance. Nezmestíme sa doň,“ skonštatuje Erika, ktorá zháňa pre syna jeden väčší kvalitný vozík. Musí ho zaplatiť, pretože nijaké výnimky neexistujú. Nová mašina stojí okolo štyroch tisíc, „nemáme inú šancu ako oslovovať kadekoho, či by neprispel, nepomohol. Nie je to pre nás bohvieaká situácia, rodičia hendikepovaných detí sú odkázaní na večné prosenie - až mi to pripadá komické, keď sa v období daňových priznaní vyroja milióny žiadostí o dve percentá. Ale čo máme robiť? Matthias ako tak stojí na nohách len vďaka intenzívnym rehabilitáciám, ktoré poisťovňa neprepláca. Do centu ide všetko z dvoch percent na cvičenie. A nech robím, čo robím, nemám šancu nájsť niekde štyri tisícky nazvyš. Na nový vozík, lebo ten starý je malý.“

Vlani v novembri podstúpil Matthias náročnú operáciu oboch nôh naraz. Formovali mu chodidlá, po zákroku mal nohy šesť týždňov v sadre, potom ďalších osem týždňov v ortézach. Statočne to zvládol, je silná osobnosť, nezaťažuje mamu plačmi, prečo nie je ako ostatné deti, je do pohody parťákom pre mamu aj babku, ktorá pomáha, aj keď je sama onkologickou pacientkou. Milovaný dedo odišiel tesne pred poslednými Vianocami, ktoré boli smutné. Tento rok to bude hádam trochu lepšie. A držme si palce, aby to bolo aj s novým vozíkom.