Menu

Pád na dno

Trvanie výzvy: 29. októbra 2019 - 31. januára 2020

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Gabiky s dcérami oslovil. Aj váš príspevok sa použije na nové kúrenie v dome. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Pád na dno

Z roka na rok sa ich životná úroveň zhoršuje. A Gabika sa rozplače, keď hovorí o svojich troch dcérach. Ktoré sú neskutočné skromné, pracovité, vnímavé. Ktoré nerobia mame výstupy, prečo si nemôžu ísť kúpiť nové tričko, tenisky, nehovoriac už o mobile, tablete... „Sú to tak zlaté stvorenia, držíme spolu a mám hrozné výčitky, že sme sa dostali tam, kde sme.“

Žijú v staršom rodinnom dome na južnom Slovensku, kam sa presťahovali, keď sa otcovi Ľudovi stal úraz. Dovtedy fungovali štandardne. V menšom byte v hlavnom meste. Oco jazdil na kamióne. Mama Gabika robila na dispečingu. Pred siedmimi rokmi však oco Ľudo spadol z plošiny kamióna tak nešťastne, že začal boj o život. Bolo to v Nemecku. Mal polámané rebrá, natrhnutú pečeň, slezinu a na mozgu sa mu vytvoria zrazenia. Operáciou sa ju nepodarilo celú odstrániť. Lekári v Nemecku optimistické verzie na budúcnosť veľmi nedávali. „Doslova povedali – chvíľu bude dobre, ale časom sa bude všetko zhoršovať. Šancu na relatívne normálny život vyčíslili maximálne na desať rokov. Žiaľ, prerátali sa,“ smutne hovorí Gabika. Jej milovaný muž sa síce vrátil za volant, lenže už po roku a pol od úrazu sa mu v jeden deň zatočila hlava a odpadol. A neurológia potvrdila, že, laicky vysvetlené, nevyoperovateľná zrazenina na mozgu začala úradovať. „Je to niečo ako sopka, nikdy nevieš, kedy vybuchne.“ Skrátime to. Ľudo skončil na invalidnom dôchodku. A padlo zásadné rozhodnutie v rodine. Aby nebol zavretý medzi štyrmi stenami v paneláku, predajú byt a presídlia sa na vidiek. Ocko sa bude motať po dvore, tam sa vždy nejaká činnosť preňho nájde.


Ich tri dievčatá sa so sťahovaním zmierovali ťažšie, ale chápali situáciu. Zmenili školy, stratili starých kamarátov. Veronika má dnes 19, vyučila sa za kuchárku, ale dorába si na nadstavbe maturitu a chcela by ísť na vysokú. Láka ju pedagogika. Janka má 18 a ide po vzore staršej sestry. V tomto školskom roku dostane výučný list a tiež si chce nadstavbovo dorobiť maturitu. A tiež by chcela aj vysokú školu. „Ale uvidíme, či utiahneme – dve vysokoškoláčky.“ A potom je tu ešte „benajmínek“ Karinka, má 9 a chodí na základnú školu. Aby to stále nebolo príliš jednoduché, po materskej sa Gabika necítila vo svojej koži, častejšie ju prepadávali neznesiteľné bolesti krížov až ju raz pri práci na dvore seklo tak, že následným hĺbkovým vyšetrením sa prišlo na to, že má opotrebované platničky a najmä bedrové kĺby. Skončila na 60 percentnom invalidnom s úbohým dôchodkom 162 eur. Horší je ale fakt, že výmena kĺbu u nej neprichádza do úvahy. „Mám tak slabý imunitný systém, že moje telo by nedokázalo prijať cudzí predmet. Riziko infekcie je priveľké.“ Už dva roky je na silných opiátoch, morfiové náplaste v nej vyvolávali vracanie, hnačky, bola neschopná akejkoľvek činnosti. Preto je na tabletkách, ktoré síce bolesť znižujú menej, ale nemá iné vedľajšie príznaky. „Som proste neschopná. Jeden deň  napríklad behania po úradoch znamená, že na druhý deň musím ležať. Navyše nesmiem dvíhať viac ako dvojkilovú záťaž, čiže vedro s vodou, nákupy, to všetko je na pleciach dievčat. Alebo rúbanie a nosenie dreva do pece, ja nesmiem prudké pohyby. A kto to robí, keď nemáme chlapa v dome? Dievčatá. Bez reptania,“ zadŕža slzy utrápená trojnásobná mama.


V dome už gazdujú len štyri baby. Ocko Ľudo tam nie je. Zrazenina na mozgu udrela v plnej sile. Tohtoročný päťdesiatnik začal byť nevyspytateľný. Najmä po epileptických záchvatoch, ktoré sa stali stabilnou súčasťou jeho života. V priemere sedem silných záchvatov za deň. K tomu silné krvácanie z nosa a uší. „Aj do papierov už dostal – porucha osobnosti. Boli dni, keď nás nespoznával, bol agresívny, napádal nás. Hocikedy sa pobral z domu a stratil sa. Nechal pustený plyn. Do toho ma museli operovať na žlčník, telo mi neprijalo stehy, zahnisalo celé brucho, rozožralo brušnú stenu, spôsobilo pruh, sieťku mi telo opäť neprijalo, jednoducho 3 mesiace som sa dávala dokopy. A opäť len rady od lekárov, čo s pošramoteným bruchom nemôžem. Zdvihnúť manžela po záchvate, brániť mu, nech nerobí zle? Situácia bola neúnosná a veľmi-veľmi boľavá. Dievčatá boli pravidelne svedkami oživovania ich otca, ťažké záchvaty dostával už ráno pred školou, záchranári ho oživovali pred ich očami. Hrozne sa baby oňho báli, v strachu chodili zo školy domov, čo sa zas bude diať. Trpeli sme všetci, bolo to strašné.


Muselo padnúť smutné rozhodnutie, ocka pred rokom a pol umiestnili do DSS. Že to bolo so slzami v očiach nezaujíma nikoho, je to však dobrý dôvod na klebety a ohovárania... Za mužom Gabika s deťmi chodí, keď jej to peňaženka dovolí. Pretože ostali odkázané už len na jej invalidný 162 eur a prídavky na deti. Ľudov dôchodok ide na úhradu jeho zariadenia, kde Gabika ešte dopláca mesačne 30 eur. A do toho ich odpojili od plynu, lebo plynárne nechceli akceptovať splátkový kalendár. Začali kúriť drevom. Ibaže pred dvoma rokmi im prasklo potrubie, na opravu niet peňazí. Takže z päťizbového domu sa stal de facto jednoizbák. Všetky štyri spia už druhú jeseň v jednej izbe, kde je pec. Do radiátorov v ďalších izbách pre prasknuté trubky už teplo nejde. „Ja neviem ako ďalej.  Veronika s Jankou sa tak hanbia ako žijeme, málokto to doteraz o nás vedel. Ale som v zúfalej situácii. Nemáme ani na drevo, teraz nám suseda dala staré skrine, dievky ich rozsekali a na chvíľku máme čo dať do pece. Za čo mám kúpiť drevo? Opraviť kúrenie, kúpiť kotol, ideálne znovu zapojiť plyn? Nech nemáme zas chladné Vianoce. Išla by som do roboty, ale kto ma zamestná? Keď neviem ako bude so mnou zajtra? Keď nemôžem dlho sedieť ani stáť, nič dvíhať. Áno, hanbím sa aj ja, kam sme sa pre choroby dostali, ale som tak veľmi pyšná na dievčatá. Prídu domov, makajú, utešujú ma. Nesťažujú sa. Moje zlatíčka. Prijmú oblečenie od druhých, nechodia na kávičky, do kina, každý cent trikrát obrátime, kým ho použijeme. Ale je toho priveľa. Prežívame, nežijeme, bojíme sa zimy,“ trpko povie Gabika. 




Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?