Jediná cesta von znamená prejsť ju

 Volám sa Palo, priatelia ma volajú Zibi. Ďakujem za Váš čas, ktorý venujete môjmu príbehu.

     S letom 2018 som sa rozlúčil doslova, no skoro aj so životom. 29.07.2018, nedeľa, bol deň, kedy som dostal druhú šancu.                                                                                                                          Po skvelom futbale, sme sa zišli u kamaráta z nášho futbalového tímu. Grilovali sme, spievali, tešili sa z vyhraného zápasu, kúpali sa.                                                                                                                   

Desiatky skokov do bazéna, nás všetkých a „ten jeden" si počkal práve na mňa.                              „Prečo práve ja?" Dnes sa to už nepýtam, dnes ďakujem, že som to prežil.

Ostal som nehybne ležať v bazéne - tvárou nadol, všetko pri plnom vedomí. V ten večer ma operovali. Od krku dole som necítil nič. Zlomil sa mi piaty a šiesty krčný stavec, ktorý zatlačil na miechu a stal sa tak príčinou môjho ochrnutia.

    Trvalo mesiace, kým som znova vedel sám sedieť, piť, jesť, ale aj opäť žiť. Zmenil sa mi život, priority, kamaráti - absolútne od základov, žiadne klišé, ale realita, ktorá mi bola dávkovaná každý deň, bez ohľadu na to, či to zvládam. A nielen ja, idú v tom so mnou všetci: rodina, priatelia. Bez nich by som bol na začiatku konca.

Rovnako, ako bez podpory a modlitieb ľudí, ktorí stoja pri mne, dokonca aj tí neznámi.

Musím cvičiť, rehabilitovať. Mám za sebou pobyty v rehabilitačnom centre Piešťany, v Adeli, v komore - v Nových Zámkoch, v Maďarsku. No stále ma čaká dlhá cesta.

S pokorou prosím o Vašu finančnú podporu. Môžem byť akokoľvek silný, snažím sa ním byť najviac ako viem, ale bez nezištnej ľudskej pomoci, to nezvládnem.

       V živote si nevyberieme v akej situácii sa ocitneme, ale vyberáme si, čo s tým urobíme. Ja som si vybral mať svoj život opäť  pevne v rukách, s nohami na zemi. Viem, že to nebude ľahké, ale stojí mi to zato.

Pali/Zibi