Menu

Rodičia na dvesto percent

Trvanie výzvy: 22. januára 2020 - 31. marca 2020

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh manželov starajúcich sa o nevládneho syna oslovil. Aj váš príspevok sa použije na zdravotnícke potreby pre syna Mirka a na vertikalizátor. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Rodičia na dvesto percent

Pani Julka s manželom Miloslavom mali plány na pokojný a vcelku veselý dôchodok. Na dome túžili vymeniť strechu, chceli si dopriať sem-tam výlety. Dnes je všetko inak. Dovolenky nehrozia, na dome stále svieti stará strecha a z úspor nezostalo nič, dokonca majú na krku úver. „Veru, všetko sa nám obrátilo naruby, je to ako zlý sen,“ smutne konštatuje 68-ročná Julka.

V marci 2014 dostali telefonát, s ich synom Mirkom bolo zle. Vysoký tlak, vyčerpanosť z práce spôsobila, že ich vtedy 45-ročný syn upadol do kómy, z ktorej sa dodnes úplne neprebral. „Bol to najťažší rok v našom živote. Mirko bojoval o život, bolo to s ním tak zlé, že nám už podsúvali myšlienku, aby sme pouvažovali o darcovstve jeho orgánov. Ale akoby sme s tým mohli súhlasiť? Veď syn dýchal, srdiečko bilo a my sme v sebe stále pestovali nádej. Ktorá mama by to bez váhania urobila?“

Dospelý syn napokon naozaj zabojoval. Ostal síce v bdelej kóme, ale od začiatku bolo jasné, že vníma, že cíti a vie, že sú jeho rodiča a sestra neustále pri ňom. „Mirkovi sa v tom čase narodil aj jeho syn Marko. Syn bol na ÁRO a o pár poschodí nižšie sa na svet v tej istej nemocnici prihlásil na svet náš vnúčik, tak veľmi sa naňho tešil...“

V lete 2014 si napokon nevládneho syna zobrali rodičia domov. Odhodlaní urobiť preňho nemožné. Vzťah s partnerkou mu nevyšiel, dnes už 5-ročného Marka ale vídava, keď ho starí rodičia idú viac ako sto kilometrov zobrať od jeho mamy, ktorá ho sama nie je ochotná priniesť. „Téma nášho vnúčika je pre nás nesmierne smutná a bolestivá. Nikdy nechce od nás odísť, objíma ocka na posteli, keď mu tečú slzy, malý ho hladká a hovorí mu, nech neplače. Máme vážne podozrenie, že nevyrastá v zdravom a normálnom prostredí, ale to bude riešiť súd, nechcem to tu rozmazávať,“ ticho povie babka Julka.

S postihnutým synom sa pustili od prvého dňa príchodu domov do urputného boja. Každú dva a pol hodinu ho polohujú, cvičia s ním sami a každý druhý deň k nim chodí fyzioterapeut a masér, niekoľkokrát boli v rehabilitačnom centre Adeli, ktoré ich jediné bolo ochotné prijať. Dvojtýždňový pobyt tam vyjde do 5 tisíc, pacient musí byť s doprovodom, „my sme tam vždy obaja s manželom, pretože Mirko je veľký chlap, jeden človek je pri ňom málo. Vyžaduje si non-stop opateru, ale zo zákona má na opatrovateľský nárok len jeden. Pýtate sa ako sme na tom finančne? Strašne. Do posledného centu sme na jeho liečbu minuli všetky úspory, už sme si zobrali aj úver, ďalší nám, logicky, nedajú. Sme akoby väzňami vo vlastnom dome, Mirka nemôžme nechať samého, vždy jeden z nás pri ňom je. Päť rokov sme vkuse neprespali jednu noc. Polohujeme ho aj v noci, prebaľujeme, kŕmime, cez peg podávame tekutiny a polievky. Je to neustály kolotoč, z ktorého nemôžme vystúpiť, Mirko by sa dostal späť a to nechceme pripustiť. Pokiaľ budeme vládať, budeme pri ňom, nechcem ani pomyslieť, že máme svoj vek, že sme unavení, že nás môže zdravie hocikedy zradiť... “

Pokroky: Nad vodou ich drží viera v Boha a nádej, že raz sa Mirko na nohy postaví. Veď už teraz dokázal nemožné. Stopercentne reaguje. Keď príde farár, teší sa a pozdraví ho zdvihnutou rukou. Keď mu rodičia podajú do rúk chrumku, Mirko si ju sám vloží do úst a prežuje! Keď zomrel Karel Gott, veľmi plakal. Keď vidí svojho synčeka, plače od šťastia! Vie sa aj usmiať, rozumie takmer všetkému, čo sa hovorí. „Len nerozpráva, snaží sa, chrčí, ale slovko z neho nevyjde a tak veľmi by chcel niečo povedať.“

Stále je to bdelá kóma? Mama Julka: „Áno, ale každý je prekvapený, čo všetko v nej dokáže.“ Domov si ho pred rokmi priniesli s dekubitmi, po čase sa zistilo, že má zlomené štyri rebrá, Mirko ukazoval na bedrový kĺb, bolel ho. „Prišlo sa na to, že v nemocnici alebo v zariadení, kde chvíľu bol, kým mal tracheostómiu, im spadol z postele. Ale kto sa vám k tomu prizná? Ten bedrový kĺb má v zlom stave, operácia však zatiaľ neprichádza do úvahy.“ Keď mu v narkóze museli vybrať desať zubov aj s koreňmi, Julka s manželom Miloslavom dostali od primára obrovskú pochvalu.. „Doslova nám povedal, že skladá pred nami poklonu za príkladnú starostlivosť o syna. Ani jedna preležania, čistý, voňavý, s neskutočnými pokrokmi – je vidno, že ani deň pri ňom nezaháľame. Jeho slová boli pre nás balzamom na dušu, keď si spomeniem, ako nám kedysi odporúčali zamyslieť sa nad darcovstvom jeho orgánov...“

Mirko chodieval vo voľnom čase s aktivistami opravovať hrady a zámky, na vysokohorské chaty nosil veľké bremená, keď vidí v telke hrad a hory, zosmutnie, uvedomuje si, že sú to preňho časy už iba minulé. V telke rád sleduje vedomostné súťaže, rodičia na syna neustále rozprávajú, najnovšie ho naučili rátať do päť. Mirko pekne ukazuje prstami čísla. Starajú sa oňho s láskou, ale sú veľmi vyčerpaní fyzicky aj psychicky. Už nemajú odkiaľ vybrať peniaze, strach, že so synom začnú stagnovať je obrovský. Na mesiac im poisťovňa preplatí 70 plienok, ale oni musia ďalších sto dokúpiť. K tomu špeciálne podložky. Fyzioterapeut ich každý druhý deň stojí 15 eur, masér desať.

„My sme sa vlastne tešili na dôchodok, v rámci možností sme sa snažili naň zabezpečiť. Neriešime už to, že nemôžme zmeniť vzduch, prostredie, dopriať si dovolenku. Kašľať na to. Aj na starú strechu. Bolí nás, že zásoby sa minuli a sme odkázaní na pomoc od druhých. Čo nám spôsobuje radosť? Panebože, veď to je jasné – že je Mirko nažive a že je s nami. Aj keď to máme ťažké. Život je dar a my si ho nesmierne vážime a vďačíme zaň.“

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?