Menu

Chcem zdravie a ocka

Trvanie výzvy: 26. marca 2020 - 31. mája 2020

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh malej Sašky osloví. Aj Váš príspevok sa použije na základné živobytie, mama stále čaká na schválenie opatrovateľského, odkázaná je na pomoc dobrých ľudí. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Chcem zdravie a ocka

Veľké jubileum - prvý krížik v živote mala 16. októbra. Oslava? Ako z najhoršieho sna. „Cez tieto dvere neprajem prejsť nikomu...“ , cez slzy povie mama Alena. Sedíme na chodbe detskej onkológie.

Minuloročné prázdniny mali všetky jej tri dcéry bezstarostné. Prostrednú Sašku ku koncu leta začala pobolievať pravá nožička. V septembri ešte s úsmevom nastúpila do štvrtej triedy, tešila sa na spolužiakov. Do rovnakej školy slávnostne vkročila aj jej mladšia sestrička Miška, nová taška, nový peračník – je z nej už predsa veľká prváčka.

Poďme ale k Saškiným desiatym narodeninám. Mama jej neupiekla veľkú tortu, namiesto darčekov hladkala a stískala svoje dievčatko, ktoré išlo prvýkrát v živote pod narkózu. Zo stehennej kosti jej odobrali štep a vzorku z tkaniva. Aby to poslali na histológiu a potvrdili, či je to zhubné alebo nie. „Bol to pekelný týždeň . Strach, bezmocnosť, nádej, modlitby. Očami som posúvala hodiny, nech už príde ten deň. Vzápätí som ručičky na hodinách zdržiavala, nech sa zastavia. Ak má byť správa zlá. Nespala som, nejedla som, bála som sa ako nikdy v živote. A popritom som musela posmeľovať Sašenku, „neboj, bude dobre.“

Nebolo. Telefonát bol zdrvujúci. Majú prísť do nemocnice, potvrdila sa rakovina, treba okamžite začať s liečbou. Bác! Na druhý deň už malej slečne tiekla chemoterapia. „Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, plakala som po nociach, pozerala na svoju milovanú dcéru, na moje všetko. Viem, že si nemám klásť otázky prečo, ale oni sa mi naprogramovali do hlavy. Onkológia ti zmení do bodky život. Každý Saškin malý úsmev bol a je pre mňa najvzácnejším pokladom.“

Rozdelené: Okrem chorej dcérky, má Alena ešte dve dievčatá, 15-ročnú Alenku a spomínanú čerstvú prváčku Mišku. Aj kvôli nim plače, Miška je na mamu veľmi naviazaná, zrazu sa ich puto muselo pretrhnúť. Krokodílie slzy jej tečú stále, keď sa lúčia. „Keď ona s veľkou sestrou ide k starým rodičom a my smer onkológia. Odhlásili sme ju aj zo školy, prváčkou bude opäť v septembri, nedali sa skĺbiť presuny do školy, o to viac, keď dedo utrpel vážny úraz. Staršia Alenka študuje, je samostatná, dospela prirýchlo, Miške nahrádza mamu, pritom viem, že chýbam aj jej. Boli sme kamarátky, zdôverovala sa mi so všetkým, teraz, po telefóne, je to iné...“

Prvé chemoterapie Saška znášala zle, prestala jesť, zvracala, plakala a tak veľmi sa nechcela vzdať svojich dlhých vláskov. Že nechce byť škaredá. „Vypadnuté chumáče si prikladala späť na hlávku, darmo sme jej všetci hovorili, že vlásky dorastú a krásna je aj bez nich.“ Od začiatku ale vedeli, že liečba nebude „iba“ o chemoterapii. Všetko smerovalo k razantnému zákroku na postihnutej nohe. „Chytenú kosť“ treba vybrať a nahradiť endoprotézou. „A až na operačke sa uvidí, či nedôjde k amputácii. V osudné ráno, som sa snažila dať Saške tú najsilnejšiu mamičkovskú pusu, šesť hodín pod jej narkózou som sa išla zblázniť od žiaľu a strachu. Keď z operačky vyšiel pán profesor a usmial sa, z vďaky som mu pobozkala jeho ruku. Nohu zachránil, Saška to zvládla! Vybrali jej 23 cm stehennej kosti, s jabĺčkom a vrchným kĺbom píšťaly. 56 štichov! Už rehabilitujeme, učíme sa hýbať nohou, je to dlhodobý proces.“

Lenže liečbe koniec nie je. Sašenka pár dní po veľkej operácii putovala o poschodie nižšie, vrátila sa opäť na detskú onkológiu. Cyklus chemoterapií musí pokračovať. Ešte asi 15x. Do leta určite. „Ale hádam sa už vezieme dole z kopca, nič iné si nepripúšťam.“

Ocko na telefóne: Saška si kráti chvíle vymaľovánkami, navliekaním korálok, priznáva, že bez mamky, by to nedala. Potrebuje ju mať stále na očiach, je to jej najväčšia istota. Desaťročné dievčatko má dva sny – byť zdravá a mať pri sebe ocka. Toho však v máji zavreli do väzenia. Spoluúčasť na krádeži. „Bolo to šialené, pred 13 rokmi odviezol jedného človeka, ktorý potom s ďalšími urobili krádež. Súd sa naťahoval dlhých 13 rokov, obhajca muža ubezpečoval, že odsúdený nebude a zrazu dostal 8 rokov. Nevedel, čo chce dotyčný urobiť, iba ho odviezol...“ hovorí Alena. My nevieme, kde je pravda. Prinajmenšom čudné je však to, že k rozsudku prišlo po dlhých 13 rokoch, Alene s mužom sa zatiaľ narodili ďalšie dve dcéry, otec detí za ten čas nemal žiaden záznam v registri trestov. „Písali sme pani prezidentke, žiadame o milosť alebo zmiernenie trestu, Saška s otcom každý deň telefonuje, ľúbi ho nadovšetko a keď 8-minútový telefonát skončí, plače a pýta sa, kedy ocko príde za ňou...“ Vlaňajšok bol pre tieto 4 ženy hororový. Sašenka, bojuj!

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?