Prosba o pomoc

Zdravím vás, chcela by som vám napísať môj životny boj, príbeh. Aj ked nejde o žiadnu chorobu, tak ide o niečo pre mňa silnejšie. Uvediem vás do toho. 

Volám sa Bronislava, mám 18 rokov a študujem ešte na strednej škole.. a potrebovala by som vašu pomoc kedže už dlhšie vediem boj, ktorý už sama neviem zvládnuť.. 

Začala by som tým asi, že ked som mala 3,5 roka tak som bojovala v nemocnici o život, moja doktorka mi diagnostikovala inu chorobu akou som trpela a skoro som kvoli tomu prišla o život, mala som roztliate slepé črevo, malo čo si z detstva pamätám, v podstate som o vtipných prábehoch ktoré zaživali moji blízky vdaka mne v nemocnici počúvala iba od nich, verte mi že som bola vdačna že som tu a že ma zachranili. 

Myslela som si že naša rodina bude štastná, že aj ked pridu nejake hádky tak to prekonáme a nebude vladnuť násilie, no mylíla som sa pochopila som tieto veci až teraz ked som vyrástla, ale veľa krát bol u nás alkohol a bitka na dennom poriadku. Mamina bola chorá nemohla pracovať tak sa o rodinu staral otec ale vadilo mu to, všetko si vybíjal na mame, vypil si prišiel domov a zbil ju. My s bratom sme sa za ňu snažili stále postaviť ale nešlo to kedže sme boli deti a nezmohli sme skoro nič, každý radil mamine aby od neho odišla že ju ničí, bije ju apod. no ona ho nechcela opustiť kvoli nám a možno aj kvoli tomu že ho milovala. Tak sa to tiahlo dosť dlho, mamina pár krát ušla z domu kvoli tomi že to už nezvládala, no ked si ju našiel alebo sa vrátila dostala ešte väčšiu bitku. 

Ked som mala 13 rokov mamina umrela, predstavte si že vám začnu prázdniny tešite sa ako budete doma tráviť čas s rodinou, no bohužiaľ netešila som sa veľmi dlho, 4 dni po začati prázdnin mamina umrela, bola to veľka bolesť, smutok, trápenie. Možno by som to znášala úplne inak keby mamina umrela v nemocnici a nie doma, každému kto umrel niekto pred očami presne vie aka je to bolesť, nebudem tu rozpísovať cely priebeh lebo je to dosť bolestivé aj ked je to už skoro 7 rokov.. s mojou maminou sme mali dokonalý vzťah, tak asi ako ma každa matka so svojou dcérou, milovala som ju a bola pre mňa všetkým, ked som prišla za nou s čímkoľvek pomohla mi, ked som prišla domov zo školy bola tam, no potom to bolo ťažké si zvykať že ju už nikdy neuvidím, nedostanem pusu, neobíjme ma, nebudem ju mocť počuť sa smiať alebo ju vidieť.. 

Otec to zo začiatku ťažko znášal, bol smutný, plakal ale neskôr ako keby zabudol, maximálne 1-2 roky sa trápil a potom zabudol.. časom si založil profil na facebooku začal si písať so svojimi známosťami, kamaratkami a raz, čas od času za nimi odišiel nie na pár hodin ale na den - dva, ked sme za nim prišli s bratom že mame nejaky problém odbil nas že nemá čas teraz niečo riešiť a odišiel.. Ked som mala 15 rokov ( moj brat mal vtedy už 19 ) tak nás opustil na stálo.. bolo to takým spôsobom že sa jedného dňa zobral za jeho priatelkou niekde na západne slovensko, nechal nam 30€ na týždeň, rátali sme s tým že sa vráti a bude všetko dobre, kľudne aj s ňou. No čakali sme, písali sme mu, volali, no on proste nezdvíhal ignoroval naše telefonaty a prosby s tým aby sa vrátil alebo nam poslal nejaku čiastku aspon na stravu, kedže sa nevrátil minimálne mesiac. Rozhodol sa tam ostat, žiť s nou a jej deti, na nás chviľkovo zabudol, obratili sme sa na dedka, uja s tetou, oni nám pomohli či už so stravou alebo čímkoľvek čo sme vtedy najviac potrebovali. Akonáhle sme to začali nejako riešiť sa otec ozval, začal mi písať a vyhražať sa mi ako si ma unesie tam apod.. moja psychika bola dosť nadne, navštevovala som psychologa, nemohla som byť sama doma, bala som sa chodiť niekam sama, mala som pocit že ma niekto prenasleduje.. Následne sme sa s bratom prestahovali do podnájmu ktorý nam vybavili naši blízky, platil nám ten nájom dedo s tetou asi 2 roky, kym brat nezačal poriadne zarabať.. Neviete si ako si do teraz toho vážím že nám takto pomohli. Nemohli sme ist k ním byvať pretože ich bolo veľa v jednom dome a ostatný z rodiny sa vobec nezaujimali, pomedzi to ešte náš otec predal dom a vyplatil nás po nejakých 300-400€, z toho sme si zaplatili nájom, jedlo, oblečenie, školu, zubára, lekára a nič nám neostalo.. Stále ked som otca pýtala nejaku finančnu pomoc, výžívne nemal záujem ešte aj 3-4 mesiace sirotského ( cca 400€ ) mi zobral z účtu.. 

Začiatkom roka 2020 odišiel odomna aj moj brat, išiel byvat k svojej priateľke na stred slovenska, takže niečo podobné ako moj otec, ked som sa ho pýtala čo bude so mnou tak mi povedal že som dospelá a že sa mam starať sama o seba, podotýkam že ešte študujem a brigady mi vtedy veľa neprispievali.. Takže som ostala v podnájme sama, so 100€ a plus brigadníckeho mesačne, čo nehradilo ani polovicu mojho nájmu.. Moji kamarati sa mi snažili akokoľvek pomocť, tak sme sa dohodli že pojdeme do bytu viacerý a nájom bude aspoň menší, do teraz mi pomáha dedo so stravou aj to už ho o to nežiadam ani to neprímam pretože si to snažím hradiť s mojich.. 

Kedže je Corona, málo čo je otvorené tak si snažím nájsť nejaku brigadu kde zarobim zas niečo naviac, už od svojich 15 brigadujem aby som si mohla zaplatiť to čo fakt potrebujem, no od kedy sa všetko začalo kaziť som si nedovolila si kupiť ani oblečenie, ani topánky.. všetky peniažky ktoré mam dávam do nájmu, stravy, školy a tých najdôležitejších potrieb. Strašne rada by som sa podakovala mojim blízkym ktorý mi pomáhali, dedovi kedže ma svoj vek a bohužaiaľ tu nebude navždy veľmi rada by som mu kupila nejaku maličkosť no nemôžem si to dovoliť a strašne ma to mrzí.. 

Aby som to zhrnula tak tu žiadam o finančnu pomoc aby som nemusela každy den pretačať každý cent ktorý mam, aby som sa aspon na pár týždnov, mesiacov mala dobre a mohla prestat rozmýšlať nad tým čo bude zajtra.. Výživne si riešim sudnov cestou ale je to ešte na dlho, kiežby som to už mala vyhráte, sirotské mam 100€ a ani prídavky nedostávam.. tak asi si viete predstaviť aké to je..

Ďakujem každému kto si to prečital a nejakým spôsobom ho to zasiahlo, ak by chcel niekto vedieť niečo viac, alebo čokoľvek, na všetko odpoviem úprimne. Ďakujem vám aj za 1€ , za akúkoľvek pomoc.. aspoň na pár chviľ.