Menu

Bez slov

Trvanie výzvy: 6. decembra 2020 - 31. marca 2021

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Mišky s Dávidkom osloví. Aj Váš príspevok sa použije na kúpu ojazdeného auta. ĎAKUJEME!

Autor výzvy

Dátum vzniku: 25.11.2005

IČO: 30798604

Ulica: Gercenova 2

Mesto: Bratislava

PSČ: 85101

Štát: Slovensko

Príbeh

Bez slov

Je pre ňu všetkým, stredobodom vesmíru, čo ale neznamená, že ho rozmaznáva. Šesťročný Dávid síce takmer nič nepovie, no svojej mame rozumie do bodky. A tá keď zvýši hlas, Dávid vie, že musí poslúchnuť. „Jeho inakosť nie je dôvodom, že si ani na tretí krát nejde umyť zuby, napríklad,“ usmeje sa 33-ročná Miška, mama chlapčeka, ktorý čaká na svoju diagnózu.

Žijú vo dvojici, výber ocka nebol práve najšťastnejší, taký problémový typ a hoci mu Miška dala niekoľko šancí, on ich nevyužil. „Život ide ďalej a ja ľúbim svojho syna o to viac, aj za jeho otca,“ podotkne mladá žena, ktorej tehotenstvo bolo ukážkové len do 25-teho týždňa. Na kontrole vtedy zistili, že, laicky povedané, „ v hlavičke má tekutinu, ktorá tam nemá byť. Bola som sledovaná, všetko sa pripravovalo na pôrod, kde bude hneď po ruke neonatológ. Myslela som, že sa zbláznim od strachu.“ V 35.-tom týždni však prišlo k zmene – nález v hlavičke bábätka sa vstrebal, Michaela napokon porodila riadne v termíne v nemocnici v mieste bydliska. „Taký bol krásny, keď som ho zbadala. A úplne zdravý! Tešila som sa, že nás čaká veselý život vo dvojici.“

Iný: Dávidko bol tabuľkový – dvíhal hlavičku, keď bolo treba, posadil sa, urobil prvý krok... „Len sa mu nechcelo rozprávať. Stále mi však lekári hovorili, že chlapci niekedy bývajú lenivejší, že v škôlke sa určite rozbľaboce, nemám panikáriť.“ Pár týždňov sa aj v škôlke tvárili, že štebotaví rovesníci chlapčeka potiahnu, ale usmievavý Dávidko sa nechytal. Nastúpil kolotoč vyšetrení. Psychológ, neurológ, psychiater. Po dlhom čase prišiel verdikt – ľahšia mentálna porucha. „Čím je starší, tým sa jeho odlišnosť prejavuje viac. Môj syn je nevyspytateľný, má zmeny nálad, vie byť doslova nervný, veľmi komplikované sú s ním presuny v autobusoch, stane sa že nechce nastúpiť, celú cestu ho potom musím niečím zaujať, aby vydržal. Rátame autá, učíme sa na nich farby. My si nemôžeme proste len tak sadnúť do autobusu, často mu prekážajú ľudia v ňom,“ opisuje Miška, ktorá je inak excelentnou šoférkou.

Čo ju drží nad vodou je fakt, že Dávidko sa nestráni detí, nie je samotár. Na ihrisku sa bez okolkov pridá k partii detí, naháňa sa s nimi, dorozumieva sa rukami – nohami a keď sa ho stále vypytujú, prečo nič nehovorí, Dávid nemá problém chytiť kamaráta za ruku a doviesť k mamine – tá potom vysvetlí, že Dávidko nedokáže komunikovať tak ako oni. „Pochopia to a hrajú sa s ním ďalej, len sa ho už nevypytujú. A ja sa vnútorne teším, že Dávid sa nehanbí, že z neho nerastie zakomplexovaný tvor.“ Michaela vie, že mnohé príznaky smerujú k autizmu, nedesí sa toho slova, najradšej by ale bola, keby už diagnóza bola na svete. Nech na sto percent vedia, na čom sú.

Momentálne rieši logopédiu. „Korona nás ale riadne pribrzdila, od apríla sa to naťahuje, do jedného zariadenia nás napokon pre pandémiu nezobrali. A to sme si od neho veľa sľubovali. Dávidko do leta chodil do zdravej škôlky, od septembra je z neho už žiak špeciálnej školy. „Je akoby v nultom ročníku, v predškolskej príprave, zatiaľ spokojnosť preňho aj pre mňa,“ podotkne Miška a postupne sa dostávame k jej akútnejšej sociálnej situácii.

V októbri dostala poslednú výplatu, sama musela dať výpoveď v práci, pretože škola končí o druhej a Dávidko nemal s kým byť. Nemal kto poňho prísť, Miškina pracovná doba bola nezlučiteľná so školou. „Vybavujem si opatrovateľský a hľadám novú prácu. Ale je to v dnešnej dobe ťažké. Snažím sa aspoň šiť rúška, každé euro nám pomôže.“ O vlastnom bývaní neuvažuje vôbec, musí im stačiť jedna izba v spoločnom byte s mamou, sestrou a jej synom. Najviac by jej ale pomohlo auto, hocijaké, len pojazdné. Aby nemusel Dávid vstávať už o šiestej, aby nemali obaja stresy ako dnes dopadne cesta autobusom, či vôbec stihnú na ôsmu školu. Cestovanie k doktorom by bolo tiež efektnejšie, ale „môj malý chlap potrebuje ako soľ aj výlety, okrem áut a všetkého na kolesách, zbožňuje aj zvieratá, špeciálne kone. Keby sa dala, zaplatila by som mu aj hipotetrapiu, relatívne blízko máme farmu, lenže autobusom ísť – to je na pol dňa.“

O príspevok na auto od štátu si nateraz ani nežiada, vie, že na povinný 20%-tný doplatok mať nikdy nebude, auto totiž nesmie byť staršie ako päť rokov a „ja mám problém ušetriť sto eur, nie tisíce. Navyše dnes, keď som bez práce, pred schválením opatrovateľského. Bez výživného na syna. Či som šťastná? Jasne že som. Môj Dávidko je totiž moje všetko, s ním ma život veľmi baví a my budeme bojovať ,nech nám stanovia akúkoľvek diagnózu.“

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?