Konečne domov

V jednoizbovom mestskom byte fungujú len niečo vyše týždňa. Začína sa nová etapa v ich živote. Rodina s takpovediac vlastnou strechou nad hlavou. „Keď sme sem doniesli posledné veci, zabuchli sme za sebou dvere, sadla som si do kuchyne a doslova v nemom úžase som predýchavala šťastie. Nemohla som tomu uveriť, že sme doma. Že už žiadne regule v centre, kde perieš vo vyhradenom čase, kde funguješ stále pod dozorom. Domov je naozajstná sloboda.“

Poďme po poriadku. Zuzka dlhé roky fungovala v Prahe, tak všelijako. Nehanbí sa priznať, že bola bezdomovkyňou. Aj keď prišla z Čiech do hlavného mesta Slovenska. Prespávala všelikde, jedného dňa sa jej pohľad stretol s Marekovým. V obyčajnom autobuse. Zopárkrát spolu pokecali a „ani neviem ako sa to stalo, zaľúbili sme sa.“ Ich rodinným sídlom sa stal stan. Postupne ho vylepšovali, Marek sa chváli, že v ňom mali aj plávajúcu podlahu, vaňu, kuchynskú linku. Vodu si vozili v kočíku v 19-litrových bandaskách, „mali sme vždy čisto, pravidelne som prala, upratovala.“ Marek dodáva: „Dokonca aj policajti si zvykli dať si u nás rannú kávičku.“

Zuzka nebola romantickým dievčaťom, ktoré sníva o dlhých bielych svadobných šatách, strednú dievčenskú odbornú školu nedokončila, ale pracovať sa snažila vždy. „Najradšej na stavbách, nosiť a podávať materiál, robiť pri miešačke, áno, také ma baví.“ Ani Marek nikdy nebol dlho bez roboty. Prízvukujú, že boli vlastne pracujúcimi bezdomovcami, ktorí však svoj stan nadovšetko zbožňovali.

Zuzane raz gynekológ povedal, že deti mať nemôže, ona ani extrémne po materstve netúžila. S Marekom jej bolo fajn aj vo dvojici. Ale. „Zrazu to prišlo. Podozrenie, že sa niečo deje,“ usmieva sa 38-ročná Zuzka. A Marekovi sa pri spomienkach ešte aj teraz zalesknú oči. Známa jej vybavila doktora. „Čakal som ju na chodbe, keď vyšla, krvi by si sa v nej nedorezal, slzy na krajíčku, pýtam sa čo je. A ona, že je tehotná. Ale že dvakrát. Lebo dvojičky,“ farbisto si vybavuje chvíľu, ktorá im do bodky zmenila život.

Bolo jasné, že do stanu deti priniesť nemôžu, ďakujú dobrým ľuďom, ktorí si nad nimi zobrali patronát a dostali ich do Centra pre obnovu rodiny. Dvojičky sa narodili koncom októbra 2018. Bezproblémové tehotenstvo však vytriedal po pôrode šok. Evička prišla na svet zdravá ako buk, jej o minútu mladší braček Lacko toľko šťastia nemal. Okamžite inkubátor, presun na Kramáre... Lekári Zuzku pripravovali aj na najhoršie. Strach, ktorí s Marekom prežívali, neprajú nikomu. „Nedokázali sme sa tešiť z Evky, keď sme vedeli, že Lacko bojuje o život, bolo to šialené.“ Krvácanie do mozgu si u Lacka vypýtalo obrovskú daň. Už má stanovenú detskú mozgovú obrnu, už sa objavili epileptické záchvaty, dvojročný chlapček už značne zaostáva za svojou energickou sestričkou. A pre rodičov začalo náročné obdobie. Cvičenie Vojtovkou, zisťovanie, čo všetko potrebujú, na čo majú nárok. „Prišli sme na to, že postihnuté dieťa to 3 rokov je vlastne nikto. Až potom si môžete nárokovať na zdravotné pomôcky. Lacko nepriberá, hoci papá rovnako ako Evka. Nožičky sa mu stále viac vykrúcajú, potrebujeme preňho rehabilitačný kočík, pretože do toho svojho sa už nezmestí. Boli sme v Dunajskej Lužnej, ale tých pobytov by potreboval omnoho viac. Pri našom príjme to však nemáme šancu utiahnuť,“ hovorí otec Marek, ktorý je nervózny sám zo seba už viac ako pol roka. Musí byť na PN, pretože mu zistili ojedinelú diagnózu – porfíriu, na ktorú zatiaľ jasná liečba neexistuje. K tomu Marekovi výrazne kolíše tlak, ochabuje mu svalstvo, schudol už 15 kíl, nevládze, je malátny. „Namiesto toho, aby som bol veľkou oporou Zuzke pri deťoch, mám stavy, kedy nedokážem nič.“

V jednoizbáku, ktorý dostali od mesta, sa tak napokon až taký šťastný život nekoná. Rodičia sa zmierujú s postihnutím milovaného syna a opatrne si plánujú budúcnosť. „Bojím sa, že nebudem môcť ísť do práce, Evičku chceme dať čo najskôr do škôlky, ale s Lackom to asi tak ľahko nepôjde. Marekovi ho nechať a ja chodiť do roboty? To nejde, pri svojom zdravotnom stave to Marek sám nedá. S jeho nemocenskou a mojím rodičovským na dve deti máme do tisícky mesačne, fungujeme stále vďaka podpore dobrých ľudí. Všetok nábytok je darovaný, nie je ho veľa, možno to nie je ani útulné, ale je funkčný. Potrebujeme skriňu, rozťahovací gauč by pomohol, ale treba aj kočík pre Lacka a najväčším snom by bolo presťahovať sa do dvojizbového bytu. Šanca tu je, aj nám ho ponúkali, ale treba zložiť približne 600 eur depozit, čo nedáme. Pritom viem, že mať detskú izbu by bolo ideálne. Vznikol by priestor na cvičenie, Evička by mohla v kľude spať, keď Lacko kričí a my nevieme, čo mu je,“ vymenúva Zuzka, ktorá ale jedným dychom dodáva, že sú vďační každému, kto im pomohol dopracovať sa do tohto jednoizbového bytu. Nebanujú, že sa stali rodičmi? „Aj keď je Lacko na 80 percent ZŤP, sme šťastní, že deti máme. Nikdy v živote by sme Lacka do ústavu nedali, je náš, ľúbený a pri nás mu je a bude najlepšie. Som stále dojatá, že som mamou,“ povie Zuzka a Marek doplní: „A ja otcom.“