Menu

Adopcia afrických detí na diaľku

Trvanie výzvy: 10. mája 2013 - 10. mája 2014

Cieľ výzvy

Pomôžme deťom ako Karanja získať šancu na lepší život ako mali jeho rodičia. Spolu s Vami im dáme príležitosť navštevovať školu, mať bezpečný domov, zdravé jedlo, pitnú vodu a prístup k zdravotnej starostlivosti. Dosiahnime, aby ich vlastné deti neboli od nás závislé.

Autor výzvy

Dátum vzniku: 18.6.2012

IČO: 31747493

Ulica: Dobšinského 14

Mesto: Bratislava

PSČ: 81105

Štát: Slovensko

Príbeh

Adopcia afrických detí na diaľku

S vami pomáhame vytvárať budúcnosť pre opustené a znevýhodnené deti v Afrike, prostredníctvom vzdelania a starostlivosti. Spolu s Vami dávame deťom príležitosť navštevovať školu, mať bezpečný domov, zdravé jedlo, pitnú vodu a prístup k zdravotnej starostlivosti.

Moje meno je Karanja*. Chodím do siedmej triedy školy Sv. Anny. Toto centrum je mojím domovom od februára 2006. Bývam tu so svojím starším bratom, ktorý navštevuje miestnu strednú školu. Narodil som sa 9 januára 1997 rodičom Jane a James, ktorí sú už mŕtvi. Môj život však nebol ľahký ani keď boli moji rodičia nažive.

Bývali sme v hlinenom domčeku a keďže nemohli robiť namáhavú prácu, zarobiť si na živobytie bolo pre nich veľmi ťažké. V roku 2000 sa mojej mame narodil syn, ktorý bol chorľavý a tak do roka umrel. V roku 2003 nás na večné veky opustila aj naša mama. V tom čase som mal 7 rokov a môj brat mal 11. Bolo to pre nás, ako by sme sa naraz ocitli v miestnosti bez okien a dverí. Môj otec to veľmi ťažko znášal a začal sa opúšťať. Jeho zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že ho museli vziať do nemocnice. Keď sa vrátil z nemocnice domov, nebol na tom zdravotne omnoho lepšie. Môj starší brat preto odišiel zo školy, aby sa mohol o neho starať.

Jedného dňa, keď sa jeho zdravotný stav ešte viac zhoršil, povedal mi, že mi zanecháva svoju shamba (malá záhrada s domom). “Čo tým myslíš otec?”, chcel som sa ho spýtať, no musel som okamžite utekať po pomoc. Jeho priatelia prišli a odniesli ho do nemocnice. Keď odišli s otcom do nemocnice, utekal som k svojej tete, aby som jej povedal, čo sa stalo. Tak trochu som chápal, čo mi otec chcel povedať - aj on nás opúšťal. V októbri 2005 odišiel. V tom čase som mal 9 rokov a môj brat mal 13.

Jeho obraz mám stále pred očami. Ale prečo sa to stalo práve nám? Musel som sa s tým nejako vysporiadať. Po pohrebe sme ostali žiť nejaký čas s našou starou mamou v neďalekej dedine, no keď sme sa vrátili domov, náš dom bol v ruinách. V duchu som sa pýtal Boha, prečo sa nám to stalo. Namiesto zúfania som šiel za našou tetou a vyrozprával som jej náš príbeh. Ona zorganizovala ľudí, a tí nám pomohli postaviť dom z plechu, ktorý mal strechu z pôvodného domu. Neskôr sme si ho prestavali na lepší, dvojizbový domček z plechu. V dome sme nemali nič okrem postele, o ktorú sme sa delili spoločne s bratom. Začali sme opäť chodiť do školy. Ostatní žiaci sa s nami delili o jedlo a ostatné pomôcky. Toto nám pomohlo prežiť a vďaka Bohu sa našli dobrodinci, ktorí nás podporovali.

Jedného dňa, počas cesty do školy sme stretli nášho suseda, ktorý nám dával stravu a povedal nám o škole Sv. Anny. Zaviedol nás do školy, kde sme stretli biskupa aj s manželkou. Pýtali sa nás všetky potrebné informácie a súcitili s našim osudom. Prijali nás do školy a každý večer nám dali suroviny na prípravu polievky a raňajky sme mali taktiež spoločné. V tom čase sme bývali u našej tety. Akonáhle bola možnosť ísť bývať do školy sv. Anny, presťahovali sme sa tam aj my. Toto bezpečné miesto nám uľahčilo situáciu a tak sme sa mohli naplno sústrediť na školu. Dostali sme všetko potrebné pre život. Toto všetko bolo možné vďaka sponzorom, ktorým týmto chceme veľmi pekne poďakovať. Naše školské výsledky sa výrazne zlepšili. Keď vyrastiem, chcel by som byť bankárom.

Ďakujem ľuďom v centre sv. Anny za túto životnú šancu." Karanja.

*meno dieťaťa sme zmenili kvoli zachovaniu súkromia

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?